Pred Boží súd predstúpil istý človek a dobrosrdečne vyznáva:
„Pozri, Pane, zachovával som všetky Tvoje prikázania, nič zlé som neurobil, nijakú nespravodlivosť, nijaký zločin. Pane, moje ruky sú čisté.“
„To je pravda, ale žiaľ, sú prázdne,“ odpovedal Najvyšší Sudca.
/Kazimierz Wojtowicz, z knižky O kázni a dáždnikoch/

Princíp kresťanstva je prevratný! Cieľom človeka nie je „bezhriešnosť“, ale veľká láska – „bezhriešnosť“ je len jej dôsledok. Hocijako to znie poburujúco, skutočne nejde prvoplánovo o to, nemať za sebou pády, nikdy nepochybiť,… To, čo je najdôležitejšie je veľmi milovať – Boha i ľudí. A prirodzeným dôsledkom lásky je neubližovať iným a ani sebe. Ak nastane chyba, tak vstať a začať od znovu – z lásky. To vyžaduje nasadiť ruky i srdce tam, kde je ich miesto… nestačí, že sú čisté, musia byť viac – musia byť plné.