Knižka A. Exupéryho Citadela je pre mňa veľmi ťažká. Snažila som sa ju prečítať už niekoľkokrát, ale je tak „hustá“ na myšlienky, že vždy keď som po nej siahla, musela som ju po pár stránkach odložiť a spracovať, čo som prečítala.

Úryvok, ktorý ponúkam na zamyslenie však spracovaný mám. Pojednáva o vzťahoch a priateľstve. Sú to slová, ktoré sa ma dotkli a ktoré vo mne stále pracujú. Je v nich veľa pravdy a lásky vyjadrenej veľmi trefne. Ale súčasne vnímam, že tieto Exupéryho myšlienky je možné „potiahnuť“ ešte ďalej, pretože veľká Pravda a Láska ešte ďalej skutočne zachádza…

„Přijímám Tě takového, jaký jsi.
Možná, že trpíš chorobnou potřebou schovat do kapsy každou zlatou tretku, která Ti padne do oka, ale přitom jsi básník. Přijmu Tě tedy z lásky k poezii. A zlaté tretky si z lásky k nim zamknu.
Možná, že zacházíš s tajemstvími, které Ti někdo svěří, jako žena s démantovou ozdobou. Jde na slavnost a ten vzácný předmět vystavuje na obdiv, aby ji dodal slávy a významu, Přitom jsi však možná tanečník. Přijmu Tě tedy z úcty k tanci, ale tajemství si z úcty k nim nechám pro sebe.

 Ale možná, že jsi prostě můj přítel. Přijmu tě tedy z lásky k Tobě a takového, jaký jsi. Jestliže kulháš, nebudu chtít, abys tančil. Jestliže nenávidíš toho či onoho člověka, nebudu Ti je vnucovat za společníky. Jestliže potřebuješ najíst, obsloužím Tě.
Abych Tě poznal, nebudu Tě nijak rozdělovat. Nejsi ani tento nebo jiný skutek a ani jejich souhrn. Nejsi ani toto nebo jiné slovo, ani jejich souhrn. Podle těch slov, ani podle těch skutku Tě soudit nebudu. Ona slova a skutky budu naopak soudit podle Tebe.

Zato si však od Tebe budu žádat pozornosti. Nevím, co bych si počal s přítelem, který by mne neznal a jemuž bych se musel vysvětlovat. Přenést sama sebe v chabém větru slov, takovou moc nemám. Jsem hora. Horu lze nazírat. Ale na dvoukolák ji nenaložíš.
Mohu snad vysvětlit něco, co nepochopila už předtím láska?“ /A. Exupéry; Citadela; str. 279; CXXXI/ 

Exupéry v tomto úryvku  rozlišuje dve úrovne vzťahov:  vzťah k blížnemu (t.j. akémukoľvek človeku stojaciemu vedľa) a vzťah k priateľovi.  Zatiaľ čo prvého prijíma kvôli spoločnej láske (k poézii, tancu) druhého prijíma z lásky  k nemu samému.

Pri popise vzťahu k blížnemu sa mi páči, že „neodpisuje“ človeka kvôli jeho chybám. Dokonca ani vtedy nie, ak sú to chyby, ktoré znemožňujú priateľstvo. Súčasne sa ale (podľa mňa veľmi zrelo) chráni pred ublížením slabosťami toho druhého („zlaté tretky si z lásky k nim zamknu“; „tajemství si z úcty k nim nechám pro sebe“).
Otázku „prijímania“ druhého človeka však „vyriešil“ tak, že v každom človeku hľadá to, čo s ním má spoločné (lásku k tancu, poéziu,…) a keď to nájde, prijíma ho kvôli tomu. Ale stačí to? Nie je to priveľmi málo?

Vzťah k priateľom Exupéry popisuje ako vzťah úplne inej úrovne i kvality. Úžasne vystihuje podstatu. Dokonca sa nebál jasne nazvať aj to, čo takýto vzťah vyžaduje, nielen ponúka. Vymenováva zákonitosti skutočného priateľstva:

• Priateľa neprijímam pre spoločnú záľubu, ale pre samotnú lásku k nemu („Přijmu tě tedy z lásky k Tobě„).
• Ak má nejakú slabosť, obmedzenie, problém – rešpektujem ho („Jestliže kulháš, nebudu chtít, abys tančil. Jestliže nenávidíš toho či onoho člověka, nebudu Ti je vnucovat za společníky“).
• Ak potrebuje niečo praktické, budem pri ňom („Jestliže potřebuješ najíst, obsloužím Tě“).
• Vnímam ho celého a nebudem ho posudzovať podľa toho čo povie alebo urobí! Práve naopak – každé jeho slovo a každý jeho skutok, budem posudzovať podľa neho. Nie je pre mňa len súhrnom slov a skutkov („Abych Tě poznal, nebudu Tě nijak rozdělovat. Nejsi ani tento nebo jiný skutek a ani jejich souhrn. Nejsi ani toto nebo jiné slovo, ani jejich souhrn. Podle těch slov, ani podle těch skutku Tě soudit nebudu. Ona slova a skutky budu naopak soudit podle Tebe.“)
• Nárokujem si však, aby aj môj priateľ poznal mňa – aby poznal reč môjho srdca, aby poznal miesto z ktorého hovorím. („Zato si však od Tebe budu žádat pozornosti. Nevím, co bych si počal s přítelem, který by mne neznal a jemuž bych se musel vysvětlovat. Přenést sama sebe v chabém větru slov, takovou moc nemám.“)
• V priateľstve poznanie toho druhého sprostredkováva jedine láska. Nič menšie na to nestačí: Som ako hora, ktorú môžeš skúmať vnímať, nazerať… ale na trápny „fúrik“ slov ma nenaložíš. („Jsem hora. Horu lze nazírat. Ale na dvoukolák ji nenaložíš. Mohu snad vysvětlit něco, co nepochopila už předtím láska“?)

Často ale uvažujem, že kresťanstvo posúva toto Exupéryho nazeranie na lásku a prijímanie druhého človeka ešte ďalej (najmä ten prvý typ vzťahu). V kresťanstve neprijímam človeka len preto, že máme spoločné záľuby (i keď to, samozrejme, vždy poteší). Podstata je iná. Každý človek je veľký a lásky hodný, lebo je Boží. Lebo Otec, ktorého ja milujem a ktorého láska a pozornosť ma napĺňa a dojíma, takou istou láskou miluje aj toho človeka vedľa. Je Jeho srdcu rovnako drahý ako viem, že som ja. Pohľad na iného človeka musí byť pohľad na Božieho miláčika.

Možno teda človek vedľa mňa má vlastnosti kleptomana a klebetníka a možno ani nie je básnik a snáď ani tanečník a už vôbec nie môj priateľ. A možno dokonca leží neschopný pohybu či slova, lebo ho dostihla staroba, závislosť alebo choroba… Aj tak ho prijímam. A opäť z lásky. Nie z lásky k poézii alebo tancu a dokonca ani kvôli nemu samému nie. Prijímam ho kvôli tomu, že je nesmierne drahý Niekomu, kto je nesmierne drahý mne.