Začul raz v raji archanjel Gabriel, ako Boh osobitne požehnával akéhosi človeka na zemi. To musí byť nejaký vážený sluha najvyššieho, alebo mudrc, alebo pustovník – pomyslel si anjel a z anjelskej zvedavosti sa zniesol na zem, aby našiel toho vyvolenca. Hľadal, hľadal, ale bez úspechu. Nakoniec sa musel vrátiť do neba a prosil Pána Boha o presnú adresu. Pán Boh mu povedal:
„Choď do tej a tej dedinky a tam v malej chalúpke uvidíš svetlo!“
Archanjel Gabriel povedal, ako mu Pán Boh povedal. V chalúpke uvidel človeka, ktorý sa modlil pred akousi modlou. Anjel utekal rýchlo do neba a pohoršený vychŕlil zo seba:
„Ale Pane, nebudeš predsa pozerať láskavým okom na modloslužobníka!“
„Ja si nevšímam to, že ma on zle rozumie,“ odpovedal Pán. „Veď predsa nikto úplne nepochopí moju podstatu. Nepozerám na ducha ale na srdce. A srdce tohto človeka ma hľadá dychtivo a preto je mi také blízke“
/Kazimierz Wojtowicz, z knižky O kázni a dáždnikoch/

Tento príbeh pre mňa vykresľuje vzťah k veriacim rôznych náboženstiev a vyznaní.
To, či sa priblížime ku skutočnej pravde viac alebo menej, nie je vždy v našej moci… Najdôležitejšie je hľadať úprimne a z celého srdca.