Začul raz v raji archanjel Gabriel, ako Boh osobitne požehnával akéhosi človeka na zemi. To musí byť nejaký vážený sluha najvyššieho, alebo mudrc, alebo pustovník – pomyslel si anjel a z anjelskej zvedavosti sa zniesol na zem, aby našiel toho vyvolenca. Hľadal, hľadal, ale bez úspechu. Nakoniec sa musel vrátiť do neba a prosil Pána Boha o presnú adresu. Pán Boh mu povedal:
„Choď do tej a tej dedinky a tam v malej chalúpke uvidíš svetlo!“
Archanjel Gabriel povedal, ako mu Pán Boh povedal. V chalúpke uvidel človeka, ktorý sa modlil pred akousi modlou. Anjel utekal rýchlo do neba a pohoršený vychŕlil zo seba:
„Ale Pane, nebudeš predsa pozerať láskavým okom na modloslužobníka!“
„Ja si nevšímam to, že ma on zle rozumie,“ odpovedal Pán. „Veď predsa nikto úplne nepochopí moju podstatu. Nepozerám na ducha ale na srdce. A srdce tohto človeka ma hľadá dychtivo a preto je mi také blízke“
/Kazimierz Wojtowicz, z knižky O kázni a dáždnikoch/

Tento príbeh pre mňa vykresľuje vzťah k veriacim rôznych náboženstiev a vyznaní.
To, či sa priblížime ku skutočnej pravde viac alebo menej, nie je vždy v našej moci… Najdôležitejšie je hľadať úprimne a z celého srdca.

V jednom mestečku vo výške striech domov povrazolezec predvádzal svoje krkolomné kúsky. Artista tlačil fúrik po lane z jednej strany ulice na druhú. Diváci, plní obdivu, ocenili číslo hlasným potleskom. Vtedy sa povrazolezec opýtal prítomných, či mu veria, že sa s týmto fúrikom otočí na lane a vráti na druhý koniec ulice. Rečnícka otázka bola odmenená búrlivým smiechom. Umelec sa však neuspokojil s takouto odpoveďou, našiel si očami jedného pána v zástupe a jeho sa spýtal:
„Veríte tomu skutočne?“
„Ale samozrejme,“ odpovedal rýchlo opýtaný.
„Tak poďte sem hore a sadnite si do fúrika,“ povedal artista.
Medzi divákmi zavládlo všeobecné zahanbenie a ťaživé ticho.
/Kazimierz Wojtowicz, z knižky O kázni a dáždnikoch/

Hovoriť „samozrejme, že verím“, keď tak hovoria všetci, keď sa to očakáva, keď to nič nestojí… A žiť „verím“, ktorým človek „sadne do fúrika“ – teda vloží všetko čo má, to sú dve naozaj rôzne veci…

Pred Boží súd predstúpil istý človek a dobrosrdečne vyznáva:
„Pozri, Pane, zachovával som všetky Tvoje prikázania, nič zlé som neurobil, nijakú nespravodlivosť, nijaký zločin. Pane, moje ruky sú čisté.“
„To je pravda, ale žiaľ, sú prázdne,“ odpovedal Najvyšší Sudca.
/Kazimierz Wojtowicz, z knižky O kázni a dáždnikoch/

Princíp kresťanstva je prevratný! Cieľom človeka nie je „bezhriešnosť“, ale veľká láska – „bezhriešnosť“ je len jej dôsledok. Hocijako to znie poburujúco, skutočne nejde prvoplánovo o to, nemať za sebou pády, nikdy nepochybiť,… To, čo je najdôležitejšie je veľmi milovať – Boha i ľudí. A prirodzeným dôsledkom lásky je neubližovať iným a ani sebe. Ak nastane chyba, tak vstať a začať od znovu – z lásky. To vyžaduje nasadiť ruky i srdce tam, kde je ich miesto… nestačí, že sú čisté, musia byť viac – musia byť plné.

Otec Michal bol určený do tábora pre emigrantov, za kaplána. Jeho snom však bolo ísť pracovať do Afriky. Chcel sa radšej venovať primitívnym ľuďom, ako zmaterializovaným Európanom.

Otec Michal prežil tvrdú a bolestnú mladosť. Keď mal šesť rokov, jeho rodičia boli popravení jedine preto, že boli katolíkmi. Staršia sestra zmizla bez stopy z domu. Istej príbuznej sa podarilo priviesť malého Miška z Ukrajiny do Francúzska Tam chlapec vyrástol a vyštudoval za kňaza.

Hneď po kňazskej vysviacke si ho dá zavolať jeho biskup a hovorí mu: „Otec Michal, potrebujem niekoho, kto by šiel do sústreďovacieho tábora pre emigrantov z Poľska, Ukrajiny a iných štátov východnej a strednej Európy. Vy poznáte viaceré slovanské reči a budete môcť byť na pomoci týmto ľuďom bez vlasti. Pán Boh má s vami veľké plány. Možno dajaká duša čaká práve na vás. Iďte, nech vás Pán sprevádza!“ Otec Michal pobozká biskupovi prsteň a hovorí: „Otec biskup, veľmi rád vyhoviem vašej žiadosti. Pôjdem medzi tých úbohých ľudí.“

V sústreďovacom tábore si otec Michal čoskoro získal srdcia emigrantov. Svojou dobrotou a láskavosťou podmaňoval si všetkých: veriacich i neveriacich, ateistov i nábožensky indiferentných. Od rána do večera chodil po barakoch, povzbudzoval, potešoval. Iba niektorí emigranti zaujali voči nemu chladný postoj. Medzi nimi bol istý mladík, ktorý vo vojne stratil všetko, i rodinu. Celý zúfalý často opakoval Otcovi Michalovi: „Ostáva mi len jedna jediná sloboda, sloboda nenávidieť.“

V tábore bola aj istá žena, ktorá sa vždy vyhýbala otcovi Michalovi. Len čo ho zazrela, už sa stiahla do baraka. Mala ruské meno. Istého večera niekto silno búchal na dvere Otca Michala: „Otec Michal, tá Ruska, čo sa vám vyhýbala, dostala srdcový záchvat! Poďte chytro.“ Otec Michal prišiel do baraka. Žena bezvládne ležala na posteli. Okolo nej hŕba zvedavcov. V záchvate zúfalstva chorá s vytreštenými očami vykrikovala:
– „Peklo, peklo si zaslúžim!“.
– „Nechajte nás trocha samých a choďte hneď zavolať lekára!“ – povedal Otec Michal okolostojacim.
– „A vy kto ste?“ – spýtala sa znenazdajky chorá Otca Michala. Už som vás kdesi videla ale neviem kde.
– „Som kňaz a chcem vám pomôcť.“
– „Zomriem a budem zatratená. Do pekla pôjdem, iné si nezaslúžim.“
– „Milosrdenstvo Božie je nesmierne. Boh vám odpustí. Chcete sa vyspovedať?“
– „Nikto mi neodpustí! Nikto mi nemôže odpustiť!“
– „Boh odpúšťa všetkým, čo uznajú svoje hriechy a oľutujú ich!“
– „Boh? On mi azda odpustí, ale ľudia mi neodpustia, nikdy. Ani tí, čo sú v nebi. Keby ma stretli, museli by mi zlorečiť.“
– „V nebi nikto nezlorečí, v nebi panuje iba láska.“
Chorá pokrútila záporne hlavou: – „Vy tak hovoríte, lebo nepoznáte môj hriech. Počúvajte!… Nemám už rodiny, ani otca, ani matky. Vojna mi zničila všetko. Keď som bola dievčaťom, chodila som do ateistickej školy. Naučila som sa nenávidieť všetkých a všetko, aj svoju vlastnú rodinu. Keď som mala štrnásť rokov, v škole ma nahovorili, aby som udala svojich rodičov, lebo boli kresťania a v noci sa tajne modlil pred ikonami. Rodičov uväznili. Bola som spokojná, pretože už mi viac nemohli v škole vyčítať, že nie som ateistkou. Rodičov odsúdili na smrť. Zastrelili ich a spálili… Ach, som prekliata, pôjdem do pekla! Už roky a roky nosím v sebe peklo. Ach, prečo som radšej neodišla spolu so svojím bratom Miškom do Francúzska? Ľuba ma nemohla vziať so sebou bez pasu…“
Otec Michal sa sklonil nad nešťastnou ženou. Triasol sa na celom tele. Je to možné? Uprene sa pozrel na chorú a tíško zašepkal:
– „Anna!“
Oči chorej sa prekvapene zabodli do tváre Otca Michala.
– „Ako ste povedali? Nikto ma tak neoslovil, nikto odvtedy čo som…“
– „Anna, sestra moja, Anička!“
– „Sestra?! Ach, ty si Michal Orlov môj brat?“
S nesmiernym smútkom Anna pokračuje:
– „Tebe brat môj som vyznala svoj hriech, svoj hrozný zločin, vraždu našich drahých rodičov.“
– „Sestra moja, Pán Boh to tak zariadil, že ja som prijal Tvoje vyznanie. Ja Tvoj brat mám moc Ti odpustiť v mene Ježiša Krista. Odpustiť Ti aj v mene rodičov. Ľutuješ, sestra moja?“
– „Ach, z celého srdca!“
– „Ja Ťa teda rozhrešujem v mene Otca, i Syna i Ducha Svätého.“
– „Môj brat mi odpustil v mene Ježiša Krista. Ďakujem Ti, Miško drahý!“
Anna vzala do svojich rozpálených rúk pravicu svojho brata a kŕčovite ju stisla:
– „Miško, čo poviem našim najdrahším, keď sa s nimi stretnem v nebi?“
– „Povieš to, čo povedal márnotratný syn, pamätáš sa ešte?“
– „Hej, pamätám sa.“
Zomierajúca pozdvihla oči a zašepkala:
– „Otecko… mamička… zhrešila som proti nebu i proti vám… “
Ruky sa jej kŕčovito zovreli. Otec Michal urobil veľký kríž nad svojou sestrou a keď videl, že jej hasnúce oči sa upreli kdesi do neznáma, jemne ich zatvoril a pritlačil. Jeho sestra posledný raz hlboko vydýchla. Na jej tvári sa rozlial hlboký pokoj.
Otec Michal klesol na kolená a začal z hĺbky srdca plakať. Jeho plač prerývali iba slová precítenej modlitby:
– „Bože, dnes som videl, čo je to vzkriesenie! Ďakujem Ti!“
/Dejiny spásy, kolektív autorov, str. 404 – 406/