V jednom mestečku vo výške striech domov povrazolezec predvádzal svoje krkolomné kúsky. Artista tlačil fúrik po lane z jednej strany ulice na druhú. Diváci, plní obdivu, ocenili číslo hlasným potleskom. Vtedy sa povrazolezec opýtal prítomných, či mu veria, že sa s týmto fúrikom otočí na lane a vráti na druhý koniec ulice. Rečnícka otázka bola odmenená búrlivým smiechom. Umelec sa však neuspokojil s takouto odpoveďou, našiel si očami jedného pána v zástupe a jeho sa spýtal:
„Veríte tomu skutočne?“
„Ale samozrejme,“ odpovedal rýchlo opýtaný.
„Tak poďte sem hore a sadnite si do fúrika,“ povedal artista.
Medzi divákmi zavládlo všeobecné zahanbenie a ťaživé ticho.
/Kazimierz Wojtowicz, z knižky O kázni a dáždnikoch/

Hovoriť „samozrejme, že verím“, keď tak hovoria všetci, keď sa to očakáva, keď to nič nestojí… A žiť „verím“, ktorým človek „sadne do fúrika“ – teda vloží všetko čo má, to sú dve naozaj rôzne veci…