„Za jednu z najväčších hlúpostí v živote považujem, ak človek na hodnotu toho, čo má príde až vtedy, keď to stratí.“ /M. Němcová/

Je veľmi bolestné, keď za samozrejmosť považujeme veci, ktoré ňou nie sú. Keď sa nevieme tešiť a byť vďační za to, čo máme, len preto, že si to neuvedomujeme.

Samozrejmosťou sú pre nás ľudia, ktorých v živote máme i veci, ktorými disponujeme. Samozrejmosťou je zdravie, dni prežívané bez bolesti, mladosť alebo staroba, sily, práca, pitná voda, možnosť byť na svätej omši, vzdelanie, dobrí kolegovia, priatelia, manželský partner, deti…
Koľko ľudí po niečom takom len túži?

Ak nám potom beh života na niečo siahne, prežívame dvojitú bolesť – bolesť zo samotnej straty a bolesť z poznania toho, čo sme vlastne mali…