Amadeo Cencini – Strom života; náčrt modelu vstupnej a stálej formácie
Vydavateľstvo Serafín, 2012
Svätosť nie je snenie o absolútnej nedotknuteľnosti, ale vedomie toho, že môj vlastný hriech mi odpustilo nekonečné Božie milosrdenstvo.
Svätosť nie je nárokovanie si dokonalej nevinnosti, ale skúsenosť slabosti, ktorú na ceste veriaceho kajúcnika nemožno nikdy bezo zvyšku odstrániť.
Svätosť nie je iba cieľom života, ale – ak ju správne chápeme – je aj metódou. Je metódou vyslobodenia sa z narcizmu vlastného ja, metódou úprimnosti a pravdivosti pri poznávaní samého seba a svojich démonov, metódou ako sa naučiť žiť so svojou slabosťou i so slabosťou druhých. /str. 29/V morálnom poriadku prejavujúci sa akademizmus cností, ktorý od človeka vyžaduje, aby sa stal „kópiou“ ideálu, premieňa mravný život na cintorín lží. Ideál v konečnom dôsledku premôže svedomie a každý skutok zmení v pokrytectvo… V Božom svete niet kópií. Nasledovať svätých neznamená kopírovať nejaký ideál. Nasledovať svätých neznamená svätých kopírovať. Nasledovať svätých, naopak, znamená nechať sa tak ako oni viesť niekým Iným tam, kam by si sám nešiel. Nasledovať svätých znamená práve stať sa „originálom“, a nie „kópiou“. /str. 38/
Rovnováha medzi osobnou identitou a príslušnosťou ku skupine, je v živote každého človeka kľúčová. Jej narušenie otvára cestu ku všetkým formám viac či menej detinskej závislosti, pokryteckému formalizmu, osobného nezáujmu a kalkulujúcej minimálnej angažovanosti. /str. 40/
Stála formácia znamená iniciatívu a podnikavosť jednotlivca, postoj subjektu, ktorý je ochotný a otvorený voči realite, neočakáva a nepožaduje optimálne podmienky a dokonale artikulované návrhy zo strany druhých, ale má dosť vlastnej inteligencie a psychologickej pružnosti na to, aby dokázal zachytiť „plynúci okamih“ a spozoroval v ňom pôsobenie milosti. /str. 42/
Prečo nezabezpečíme, aby sa v mladom človeku vytvorila rozumná a zodpovedná ochota vziať svoju formáciu do vlastných rúk, a prečo v ňom potom nepodnietime slobodu, aby sa nechal po celý život formovať a vychovávať životom samotným vo všetkých situáciách a po všetky dni svojej služby, od všetkých ľudí, s ktorými sa stretne, a všetkými prostriedkami, ktoré na to budú vhodné? /str. 44/
Ak osobná identita pramení z vlastnej roly a profesionálnej činnosti, skôr či neskôr sa stávame prostými remeselnými robotmi, málo kreatívnymi a ešte menej slobodnými byť sám sebou. /str. 52/
Typická závislosť ľudí, čo hľadajú vlastnú realizáciu, je závislosť od pozitívneho výsledku a spoločenského ocenenia. Ak identita pochádza z roly, tak sme „odsúdení“ na to, aby sme boli za každých okolností úspešní a aby sa nám darilo. To je jeden z najhorších rozsudkov, aké nad sebou môže človek vyniesť. Tým totiž vstupujeme do takzvanej „etiky roly“. V tomto type etiky sa človek posudzuje podľa toho, čo robí a čo konkrétnym spôsobom produkuje, podľa kvality vykonávanej funkcie a výkonu pre spoločnosť, podľa viditeľných výsledkov a zviditeľňovania vlastnej osoby, podľa dosiahnutých titulov a vystavených materiálov. /str. 52/
Ak sa chcem za každú cenu páčiť druhým, nevyhnutne sa musím zrieknuť niečoho, čo je mojou súčasťou, možno dokonca mojej najlepšej stránky… /str. 54/
Zvláštna, no zároveň smutná vec je to, že všetka táto snaha o sebarealizáciu sa v skutočnosti nezrealizuje a skončí sa úplne opačnými pocitmi. Jednotlivec zistí, že nikdy nebude mať definitívnu istotu o vlastnej pozitívnosti, a bude sa podobať človeku, ktorý sa stále opíja, no pritom má dojem, že umiera od smädu. Tak aj snaha o sebarealizáciu vyvoláva alebo môže vyvolať pocit, či dokonca komplex menejcennosti. A to aj v prípadoch pozitívnych výsledkov a úspechov kariérneho postupu a získaných titulov. Akoby nestačili na uspokojenie jeho potreby, akoby boli len čímsi neistým a nedostatočným, alebo dokonca akoby aj sám jednotlivec nebol schopný tomu uveriť a užívať si aspoň na chvíľu pozitívny pocit, ktorý z nich plynie. V tomto márnom behu sa skrýva istý druh nenásytnosti, ktorá otvára cestu k večnej nespokojnosti a trvalej frustrácii. /str. 54/
Kto prehnaným spôsobom hľadá sám seba, nikdy sa nenájde. /str. 55/
Vlastná identita pochádza z toho, čím človek je a z toho, čím je človek povolaný byť. Tak sa aj moja sebaúcta buduje vždy s ohľadom na tieto dva aspekty. Netreba sa ňou však prehnane zaoberať a ani si ju výslovne postaviť za cieľ a najhlbšiu motiváciu svojho konania. Lebo ako hovorí filozof M. Buber, dôležité je „začínať od seba ale nekončiť v sebe“. /str. 55/
Prijať vlastné obmedzenia a slabosti teda znamená, že v sebe premôžeme naivné pokušenie vymazať, odstrániť, ignorovať, hodiť za hlavu, vyrezať, obmedziť, zabudnúť či zničiť ten pól, ktorý sa zdá byť ťažko zmieriteľný s celkom. Zvyčajne ide o ten negatívny pól, čiže ten, ktorý človeku pripomína, že je krehkým tvorom. /str. 63/
Prijatie seba samého sa správne chápe iba vtedy, keď sa má stať jednou etapou procesu, a nie jeho ústredným cieľom. /str. 64/
Autentické prijatie samého seba je iba jedna etapa, ktorá má viesť k odvahe zmeniť sa a napredovať na ceste; je orientované na rast, a nie na pasívnu statickú nehybnosť. A pokiaľ ide o kresťanskú pokoru, tá nemá nič spoločné s ľahostajnosťou a nedostatkom podnikavosti. Pokorný človek je kreatívny a nápaditý, a to hlavne preto, že vie v koho verí… Priemerný človek je v konečnom dôsledku priemerný iba preto, že verí len sám v seba. /str. 69/
Ak modlitbu nesprevádza namáhavý ozdravný proces spoznávania samého seba a svojich démonov (slávny „zostup do pekla“, do „vlastného pekla“), stáva sa falošnou, pretože jej chýba duch pokánia a nezjaví sa v nej milosrdenstvo, ktoré Boh vyhradzuje a odkrýva iba hriešnikovi a tomu, kto zoči-voči moci kríža priznáva a znáša vlastnú bezmocnosť. /str. 79/
Modlitba je bodom, v ktorom sa stretávajú a spájajú rozmanité dimenzie živého človeka: aktívneho a kontemplatívneho, kajúcnika a mystika. /str. 79/
Stáva sa, že jednotlivci niekedy zareagujú na zmenu prostredia alebo na začlenenie istých kontextov veľmi pozitívne. Nie je to však preto, že by hlbšie spoznali samých seba a objavili slobodnejší a zrelší spôsob života, ale jednoducho preto, že v novom prostredí našli situáciu, ktorá lepšie vyhovovala ich vnútorným nedostatkom. /str. 89/
Ľudské ja má holistický charakter. To znamená, že vždy funguje ako celok, v ktorom je ťažké rozlíšiť príspevky jednotlivých komponentov. /str. 95/
Každá činnosť, či sa nám to páči alebo nie, vyjadruje naše ja, hoci nie vždy vo všetkých jeho súčastiach a s rovnakým príspevkom jednotlivých zložiek. /str. 95/
Iba vzťah medzi osobami je autentickým výchovno-formačným vzťahom, ktorý by sa mal stať stredobodom, zjednocujúcim ohnivkom a porovnávacím kritériom celého procesu, bodom osvojenia a syntézy, poznania seba samého a osobného rastu, miestom integrácie všetkých životných síl okolo mňa a v mojom vnútri. /str. 98/
V obraze Boha ako „kruhu so stredom všade a obvodom nikde“ je vyjadrené celé Božie tajomstvo! /str. 111/
… človek hľadá „centrálny bod“, ktorý umožňuje dialóg medzi protikladnými stránkami osobnosti, aby sa mohli navzájom ovplyvňovať a každá pripomenula a vyniesla „na svetlo“ ten zlomok pravdy, ktorý je obsiahnutý v tej druhej. /str. 119/
Nie je ťažké všimnúť si ľudskú úbohosť. No je možné uzrieť aj ľudskú veľkosť. Pravá cnosť spočíva v tom, že dokážeme súčasne vidieť veľkosť i úbohosť. /str.120/
Pravda človeka jednoducho nemôže nepriťahovať. Práve z toho dôvodu pravda oslobodzuje! Pretože priťahuje. Umožňuje človeku spontánne sa hýbať bez toho, aby bol podnecovaný a podmieňovaný zvonka. /str. 122/
Sloboda a radosť sú istým druhom odpovede a preto sú prejavom z-odpoved-nosti. /str. 153/
Iba láska a vedomie, že sme milovaní dokáže splodiť zodpovednosť (v zmysle z-odpoved-nosť)! /str. 151/
Táto z-odpoved-nosť núti človeka k tomu, aby sa nechal osloviť udalosťou, aj negatívnou udalosťou s celým nábojom agresivity, ktorý v sebe obsahuje, a aby sa s ňou konfrontoval, neignoroval ju, nevytláčal z pamäti, neodstraňoval a netváril sa, že zmizla alebo sa ma nedotkla. /str. 157/
Nech sa to zdá akokoľvek zvláštne, to či bude Boh prítomný v nejakej konkrétnej životnej situácii, záleží viac na človeku než na Bohu. /str. 156/
Človek nemusí niesť zodpovednosť za zlo, ktoré mu skrížilo cestu, no v každom prípade je zodpovedný za to, ako na toto zlo odpovie. /str. 158/
Zoči-voči zlu sa v nás obyčajne vynára otázka „prečo?“: „Prečo sa mi stala taká nespravodlivosť? Prečo som sa stal obeťou (alebo pôvodcom) násilia? Prečo mi život uštedrila takýto trpký osud? Prečo Boh také niečo dopustil?“ a podobne. Hoci otázka „prečo?“ je celkom pochopiteľná a legitímna, zodpovedná odpoveď v skutočnosti môže prísť iba po položení inej otázky, a tou je: “ako?“: „Ako môže táto udalosť nadobudnúť zmysel? Ako môžem svoju reakciu znovu oživiť, aby bola menej zraňujúca a menej detinská a aby zranenie časom nenarušilo môj dobrý vzťah k druhému?“ /str. 158/
(ďalšie „Ako“:)… „Ako sa stať tvorcom pokoja tam, kde je nenávisť? Ako rozsievať nádej tam, kde panuje nedôvera? Ako budovať a opravovať vzťahy tam, kde zanechal hlboké rany alebo dokonca úplne všetko zničil egoizmus a individualizmus?“ /str. 159/
My všetci radi podliehame mocnému pokušeniu a zasvätenie Bohu chápeme ako akúsi imunitu pred zlom, ako obranný systém pred nákazlivými chorobami doby, ako zoskupenie čistých a nepoškvrnených. I s celým nezodpovedným puritánskym pátosom, ktorý z toho vyplýva. /str. 159/
Slobodným a zodpovedným sa môže cítiť len ten, kto zakúsi dojatie nad životom, dobrom a prijatou láskou. /str. 168/
Majster duchovného života Rainero Cantalamessa upozorňuje, že „po hriechu našich prarodičov pravá veľkosť ľudskej bytosti spočíva v tom, že na sebe nesieme minimum viny a maximum trestu za tento hriech, to znamená v tom, že síce nepácha zlo, no akceptuje fakt, že zaň ponesie následky. Toto je typ utrpenia, ktoré nás približuje k Bohu. Iba Boh totiž, ak trpí, trpí ako nevinný.“ /str. 170/
Ľudská osoba nemôže svoju identitu dokonale uchopiť ani vyjadriť v jedinom okamihu. Potrebuje celý rad zážitkov a situácií, ktoré túto identitu obohacujú a postupne zjavujú. Ľudská identita sa musí rozvíjať v čase. /str. 175/
… žijú pod tlakom úzkosti, ktorej sa nedokážu zbaviť. Tá… minulosť mení na stratený čas, prítomnosť na čas prázdny a budúcnosť na čas obávaný. /str. 191/
„Spôsob, akým sa pozeráme na minulosť je jedným z najvierohodnejších indikátorov na zistenie kvality našej viery.“ /str. 191 – 192/
Wendy Wardová hovorí: „Pre ateistu je najhorším momentom chvíľa, keď prežíva úprimný pocit vďačnosti a nemá nikoho, komu by sa mohol poďakovať.“ /str. 193/
Prežité príkoria si tesáme do skaly a prijaté dobrodenia si vpisujeme do piesku. /príslovie; uvedené v časti o čiastkovej a selektívnej pamäti; str. 194/
Schopnosť tešiť sa z dobra druhých je oveľa vzácnejšou slobodou než schopnosť trpieť s trpiacimi. Ide o jedno z najzreteľnejších znamení ľudskej zrelosti. /str. 195/
Pamäť znamená „priviesť späť do srdca“ (re-cor-dare), priviesť doň vlastnú minulosť. /str. 205/
Ak platí, že pravda je objektívna, platí aj to, že každý jej autentický hľadač vynáša na svetlo osobitné aspekty pravdy, zachytáva jej špecifické črty a necháva sa ňou osvietiť inak ako ktokoľvek druhý. /str. 214/
Pravda nie je len pravdivá, ale je aj krásna a dobrá. To znamená, že ju nemožno hľadať iba hlavou a mentálnym úsilím, ale treba ju kontemplovať. … Opakom pravdy nie je lož ale pravda bez lásky, lebo nemôže byť pravdivým to, čo sa protiví ľudskej dôstojnosti a milovaniahodnosti, ani to, čo by hľadača pravdy vzďaľovalo od schopnosti milovať. /str. 215/
Ak sa na jednej strane mýli ten, kto si myslí, že udalosti nemajú vôbec žiadny zmysel, mali by sme na druhej strane revidovať aj istý druh unáhlenej „náboženskej“ odpovede, ktorá o všetkom, čo sa deje, takmer automaticky hovorí ako o vôli Najvyššieho. /str. 229/
Božia vôľa nikdy nemala tú vlastnosť, že by absolútne evidentne ovládala historické udalosti… V Bohu totiž pravda vychádza z lásky a láska sa nikdy nevnucuje. /str. 229/
… pravá láska spočíva práve v pozvaní k spolupráci a vo vyzdvihnutí dôstojnosti druhého. /str. 230/
… on sám (Pán) určil aj pravidlá fungovania našich duševných schopností, a preto sa nazdávam, že za bežných okolností je proces uzdravovania pamäti pomalší a členitejší. (poznámka – oproti uzdraveniu, ktoré sa odohrá okamžite, napr. pod vplyvom modlitby) /str. 236/
Je prejavom veľkej múdrosti neodhodiť žiaden útržok prežitej minulosti, ale sústavne skladať a kombinovať v ustavične novom rozvrhu všetko to, čo nám bolo dané prežiť. Je prejavom veľkého pedagogického citu, keď sa naučíme premeniť na svoj zdroj energie niečo, čo bolo v minulosti len balastom, a získavať silu a plodnosť aj z rán, či už sme ich sami rozdávali alebo utŕžili od druhých. /str. 244/
„Hniezdiči“ – tí, čo si v systéme vytvoria „hniezdo“, dosahujúc určitý kompromis (zvyčajne vo svoj prospech) medzi požiadavkami vlastnej osoby a požiadavkami inštitúcie. /str. 259, poznámka č. 119/
Prijatie samého seba a vlastného obmedzenia v zásade znamená uznanie, že toto obmedzenie je vo svojich rozmanitých podobách súčasťou môjho života, mojej osoby, môjho príbehu, môjho tajomstva a že tu tak či onak zostane. Nebudem ho môcť s konečnou platnosťou odstrániť. /str. 261/
Prijatie nemá nič spoločné s rezignáciou. /str. 261/
Ak má niekto potrebu, aby ho ostatní stavali na piedestál, znamená to, že on sám si seba ktovieako neváži. /str. 266/
Kto prešiel cestou hlbšieho poznania seba samého, nevyhnutne zlepší aj kvalitu svojho vzťahu k tomu čo je iné (od inakosti vo vlastnej psychike až po inakosť v medziľudských vzťahoch). /str. 271/
Láska sa nerodí z hrdinského úsilia, ale zo slobody nechať sa milovať a z uznania prijatej lásky;… čím je táto istota väčšia, tým slobodnejšie, ale aj radikálnejšie bude aj darovanie samého seba. /str. 274/
Niet inej lásky, ako je láska zdieľajúca sa. Láska ide vždy ruka v ruke nielen s darovaním samého seba, ale aj s prijatím druhého a s prevzatím jeho bremena na vlastné plecia A to so všetkým utrpením, ktoré sa s tým nevyhnutne spája. /str. 274/
Kto vo svojich vzťahoch netrpí, ten sa druhého ledva dotýka. /str. 275/
… Istota o prijatej láske. Ona dáva mimoriadnu silu, vďaka ktorej nevinný dokáže nereagovať na zlo, ale vziať ho na seba, takrečeno absorbovať ho do seba. Nielenže si ho vezme na plecia, ale ho nechá aj vybiť sa na sebe a takto „usmrtí“ samo zlo s jeho diabolským nábojom. Je to smrť, ktorá dáva život. /str. 275/
Nedostatkom nesmieme nikdy vychádzať v ústrety. Nikdy nesmieme uspokojovať tie potreby, ktoré nie sú v zhode s našou identitou. /str. 283/
Z psychologického hľadiska nič nie je natoľko bezvýznamné, aby nezanechalo stopu na našej psychike, a nič nie je také nebezpečné ako priestupok či ústupok, z ktorého sa stane zvyk práve preto, že sme ho spočiatku považovali za čosi ospravedlniteľné. /str. 291/
Treba podporovať a čoraz výraznejšie uskutočňovať všetko, čo sa zhoduje s vlastnou identitou a pravdou povolania. /str. 291/
Ten, kto duchovný život a cestu osobného rastu berie vážne, musí byť pripravený na to, že objaví vlastných démonov a stretne sa s nimi zblízka. Čím viac bude stúpať do výšok, tým viac bude pociťovať aj slabosť prirodzenosti. /str. 293/
Každé Božie dielo začína z ničoho. Jeho oči vždy so záľubou spočinú na tom, čo je prázdne aby to naplnil svojou milosťou. /str. 294/
… aby sme v ľudskej bezmocnosti odhalili moc Božej milosti. /str. 297/
Všetci hriešnici nadobudnú dôveru, že sa k nemu (pozn. k ľudskému srdcu, zmenenému tak ako to popisuje autor vyššie) môžu vinúť bez strachu, že budú ponížení, a môžu mať nádej, že uňho nájdu slovo pravdy. /str. 299/
Milosrdenstvo nie je hrdinským skutkom, ale neodmysliteľnou povinnosťou v rámci bratských vzťahov. /str. 318/
Aj túto fázu treba prežiť naplno: precítiť strach a bezmocnosť pred zlom – fyzickým, psychickým i morálnym, úprimne svoj strach a slabosť vyznať pred Pánom, verbalizovať ich a jasne na ne poukázať vo svojej modlitbe. /str. 337/
My by sme jednoducho radi boli silnými ľuďmi, úspešnými apoštolmi, zdatnými askétami, príkladnými kresťanmi… A myslíme si, že aj dobrý a požadovačný Pán Boh súhlasí s týmito našimi hrdými a svätými predsavzatiami a že by nám mal, samozrejme, dať milosť, aby sme ich na jeho slávu aj zrealizovali. Nevšímame si pritom nenápadnú hru, pri ktorej projektujeme na Boha samých seba a potom dovolíme, aby tento obraz Boha (či skôr boha) korešpondoval zas s nami. Tak sa opäť presadzuje istý druh chápania Boha, pri ktorom naňho projektujeme svoje nenaplnené sny o vláde a všemohúcnosti a nárokujeme si, aby uspokojil malicherné túžby po sláve a úspechu, ktoré v nás driemu, onoho bôžika, čo podľa našich predstáv má vždy jasne triumfovať a tróniť vo svojej sláve, no zároveň je tak veľmi vzdialený od tajomne slabého Boha visiaceho na kríži! /str. 342/
Boh pôsobí v tých, čo vedia, že nikdy nebudú dokonalí, ak byť dokonalým znamená necítiť potrebu zľutovania a nevedieť sa z neho tešiť. /str. 342/
… Pán nevyšiel v ústrety Pavlovej žiadosti, no „vypočul“ jeho modlitbu tým, že premenil apoštolove srdce a myseľ. / str. 345 – zaujímavé vypočutie modlitby – Pavol nedostal to, po čom túžilo jeho srdce, ale dostal srdce, ktoré túžilo po tom, čo dostávalo./
Bohu vlastné a typické konanie spočíva práve v tom, že dáva povstať. /str. 351/
Prvoradou Božou vášňou je dávať život. /str. 353/