Scott Hahn – Znamenitý život
Vyd. Redemptoristi, 2010

Mýlime sa, ak inteligenciu a zbožnosť pokladáme za dva navzájom sa vylučujúce pojmy. Lebo úplne najlepšie je, ak chápeme, čo sa modlíme. /str. 12/

Svätý Josemarína Escrivá vyzýval katolíkov, aby mali múdrosť teológov a zbožnosť detí. /str. 12/

Už od staroveku teológovia opisovali našu spásu ako „zázračnú výmenu“. V Ježišovi sa Boh stal tým, čím sme my, aby sme sa my mohli stať tým, čím je on. Boží Syn sa stal synom človeka, aby z detí človeka mohli byť Božie deti. /str. 38/

Aj to, že sme sa narodili, je čistý dar, nijako sme sa oň nepričinili ani si ho nezaslúžili. Milosťou nadobúdame to, čo je vlastné Bohu. /str. 39/

Sme božími deťmi. Nikto na opatrovanie detí nevynakladá toľko prostriedkov, ako Boh. /str. 52/

Myseľ potrebuje jednotu a jednoduchosť. /str. 127/

V novozákonnom obrade Boh sám slúži ako najvyšší kňaz. /str. 185/

… ľudia sú navzájom spojený nadprirodzeným putom, na základe ktorého hriech jedného škodí iným, podobne ako aj svätosť jedného prospieva iným. /str. 192/

I samotné sväté bytosti, či už svätí alebo anjeli odmietajú prijať to, o čom vedia, že patrí iba Bohu. /str. 198 – 199/

„Nový Jeruzalem“ teda nemá zemepisnú polohu, ale eucharistickú. /str. 201/

Púť považujeme za sväteninu – vonkajší znak vnútornej milosti. /str. 203/

Trojica nie je len veľké písmeno na začiatku modlitby a bodka na jej konci. Trojica je obsah, materiál, subjekt i objekt našej modlitby. /str. 219/

Tajomstvo (Trojice) však nie je matematika. Radšej o ňom uvažujme ako o manželstve alebo akomkoľvek inom hlbokom ľudskom vzťahu. Svojho partnera možno nikdy „neprekukneme“, ale určite ho môžeme väčšmi milovať, spoznávať i chápať. /str. 220/

Trojica je láskyplný vzťah, ktorý – ako dúfame – budeme spoznávať celú večnosť v nebi. /str. 220/

Slovo „Trojica“ sa v Písme nenachádza. Tento teologický pojem zaviedli kresťania, aby opísali realitu v srdci Božieho zjavenia. /str. 221/

… prichádzame na to, že k tichému rozhovoru dochádza spontánne len zriedkakedy. Život ubieha v zhone a ruchu. Aby sme sa dostali k rozhovorom, musíme o ne dbať a niekedy ich aj plánovať. Rovnako to platí aj o rozhovore s Bohom. /str. 237/

Dušou neprijímame veci tak, ako zmyslami či rozumom. /str. 238/

Zlo v nás sa spaľuje prirodzene, keď sa priblíži k Bohu. /str. 255; citátované z Flannery OConnor: The Habit of Being, str. 387/

Ježiš nám čosi zanechal. Nezanechal nám hotovú spásu v darčekovom balení, pri ktorej poznáme odpoveď na všetky otázky a skončilo sa všetko naše utrpenie. Nie. Ponúkol nám, aby sme s ním išli po ceste – po úzkej ceste k úzkej bráne – a prežili veľké dobrodružstvo. /str. 258/

Už sa viac nevydávame na cestu do pozemského mesta, ako to robili apoštoli v prvom storočí. Náš Jeruzalem je hore a kým sa do neho nedostaneme, budeme prosiť, hľadať a klopať. /str. 259/

Prosíme, hľadáme, klopeme. Ideme svojou pútnickou cestou. Nachádzame potrebnú milosť – aj keď nie vždy tú, po ktorej túžime, ktorú očakávame. Prijímame milosť, ktorú dokonalý Otec dáva svojim domov kráčajúcim deťom. /str. 259/