Joseph Ratzinger – Duch liturgie
Dobrá kniha Trnava, 2005

„Až samotný ľudský život – správne žijúci človek je skutočnou adoráciou Boha. Život sa stane skutočným životom až vo chvíli, keď získa svoju novú formu pohľadom na Boha. Kult sprostredkuje tento pohľad a dáva život, ktorý je pre Boha oslavou.“ /str. 13/

„V každom čase treba nanovo nájsť a vyjadriť podstatu o ktorú ide. A tak sa usilujeme (v liturgii) vyjadriť to, čo je podstatné tým, čo je premenlivé“ /str. 64/

Hľadanie správneho vyjadrenia:
„Len ak je správny vzťah k Bohu, len vtedy môžu byť v úplnom poriadku všetky ostatné ľudské vzťahy – vzťah ľudí navzájom i vzťah k stvorenstvu.“ /str. 15/

„POKLONA – to znamená správny spôsob vzťahu k Bohu“ /str. 15/

„Láska k Bohu – to nie je nič iné než poklona, ktorá sa Mu núka.“ /str. 20/

Obeta neznamená ničenie:„Všeobecný názor je taký, že obeta má niečo spoločné so zničením. Znamená to odovzdanie niečoho, čo je človeku veľmi vzácne, Bohu. Toto odovzdanie však vyžaduje, aby oná vec už nebola v užívaní človeka: najľahšie to dosiahne tak, že dôjde k jej zničeniu, čím sa definitívne vymaže z ľudského disponovania… (ale) z čoho by mal Boh pri zničení radosť? Skutočná odovzdanosť Bohu pozostáva… v zjednotení človeka a stvorenia s Bohom. Patrenie Bohu nemá nič dočinenia so zničením a skazou, ale vždy len s istým druhom bytia. Znamená zanechanie stavu rozdelenia, zdanlivej autonómie, koniec bytia iba pre seba a v sebe. Predstavuje sebastrácanie, ktoré je jediným možným spôsobom sebanájdenia.“ /str. 21/

„Pravou „obetou“ je civitas Dei (Boží štát), čiže ľudstvo premenené láskou, ktorá zbožstvuje stvorenie a je odovzdaním vesmíru do Božieho vlastníctva: Boh všetko vo všetkom – to je cieľ sveta, to je podstata „obety“ i kultu.“ /str. 21/

„Stvorenie spočívajúce v sebe samom a ktoré našlo seba samo, slobodne odpovie na Božiu lásku, prijme stvorenie ako príkaz lásky.
Tým vznikne dialóg lásky – tá úplne nová jednota, ktorú môže stvoriť len láska.
Bytie do nej nie je pohltené, ani sa v nej nerozplýva, naopak – práve sebadarovaním sa stane úplne sebou samým “ /str. 25/

Telo Ježiša Krista- nový chrám – priestor pravej poklony Bohu:
„Zborte tento chrám a za 3 dni ho postavím“ – je to proroctvo kríža. Zborenie Jeho tela bude predstavovať aj koniec chrámu. V Jeho vzkriesení sa započne nový chrám: živé telo Pána Ježiša. Do tohto tela pričleňuje všetkých ľudí. Nie je to stánok postavený ľudskými rukami, ale priestor pravej poklony Bohu“ /str. 34/

„Obrazný kult – náhradný kult, končí v okamihu, keď dochádza ku skutočnému kultu: k obete Syna.“ /str. 35/

Kresťanskému kultu prináleží univerzálnosť:
„Kresťanský kult je kult otvoreného neba. Nikdy nie udalosť iba miestne situovaného spoločenstva. Sláviť Eucharistiu znamená podstatne viac – vstúpiť do ponuky k Božej oslave obklopujúcej nebo i zem, do ponuky, ktorá sa ukazuje v kríži a zmŕtvychvstaní.
Kresťanská liturgia nie je nikdy podujatím určitej skupinky, určitého okruhu ľudí, poprípade nejakej miestnej cirkvi“. /str. 39/

„Kresťanská liturgia:
– je liturgiou naplneného prisľúbenia, no aj napriek tomu zostáva liturgiou nádeje
– je liturgiou cesty, liturgiou putovania k premene sveta a tá sa dosiahne len vtedy, ak Boh bude „všetko vo všetkom““ /str. 40/

„Slávnosť nie je len rítus – liturgická „hra“. Chce byť aj logiké latreia – „logizáciou“ mojej existencie, vnútornou súčasťou medzi mnou a Kristovou obetou.“ /str. 47/

„Liturgia je iba vtedy zmysluplná a významná pre náš život, pokiaľ v sebe predstavuje tieto rozmery: minulosť, prítomnosť a budúcnosť sa navzájom prenikajú a dotýkajú večnosti.“ /str. 48/

„Kresťanská liturgia nie je náhradným kultom, ale príchodom ukrižovaného k nám, vstupom do zástupníctva ako aj vstupom do skutočnosti samej. Máme účasť na nebeskej liturgii, ale ponúka sa nám prostredníctvom pozemských znakov.“ /str. 49/

„Chrámy zvyčajne nie sú len miestami modlitebného zhromažďovania, ale aj priestorom vyhradeným pre Boží kult.“ /str. 50/

„vo vtelení sa ľudská prirodzenosť stala skutočným trónom Božím“ /str. 50/

Oltár:
„oltár je miestom roztvoreného neba“ /str. 57/

Boží obraz:
„Boží obraz nie je v človeku tým, čo by sme mohli fotografovať ani tým, na čo môžeme zaostriť objektív kamery… Môžeme ho vidieť v tom zmysle, ako je možné vidieť na niekom že je dobrý, úprimný, vnútorne pravdivý, pokorný, láskavý – to, čo ho robí podobným Bohu.“ /str. 66/

Eucharistia:
„Obetný dar je premenený, Pán si definitívne vzal na seba tento kúsok matérie. Tá už neobsahuje vecný dar, ale toho, ktorý je neviditeľný – Vzkrieseného: telom a krvou, telom i dušou, božstvom i človečenstvom. Je tu prítomný celý Kristus“ /str. 70/

„Prijímanie eucharistie neznamená požívanie „vecného daru“ ale dochádza k vzájomnému prestúpeniu osoby osobou.“ /str. 71/

„Požívanie Boha znamená to, čo adorácia Boha. Znamená to umožniť Mu vstúpiť do môjho vnútra, aby sa moje JA premenilo a otvorilo pre spoločné MY, aby sme tak v Ňom boli jedným (Gal. 3,17). Preto poklona nie je ani protikladom prijímania, ani nie je ničím menej. Prijímanie (communio) dosiahne svoju hĺbku len vtedy, ak ho sprevádza a obklopuje poklona.“ /str. 72/

Bohostánok v nás:
„Prehĺbené vedomie viery je uchopené poznaním? V premenenej podobe je tu prítomný On a zostáva s nami.
Vo chvíli keď to zakúsime všetkými vlákenkami svojho srdca, mysle a zmyslov, v tej chvíli je nevyhnutný jeden dôsledok – musíme tejto Prítomnosti utvoriť miesto.“ /str. 71/

Vtelenie:
„Vtelenie v prvom rade znamená, že Boh neviditeľný vstupuje do viditeľného priestoru, aby sme ho my – čo sme spojení s matériou, mohli spoznať“ /str. 98/

„Boh nás hľadá tam kde sme. No nie preto, aby sme tam zostali, ale aby sme prišli tam, kde je On: aby sme vyšli zo seba“. /str. 99/

„Zmysly nemajú byť odňaté, ale rozšírené na svoju najvyššiu možnú mieru“ /str. 99/

„Boh je síce úplne odlišný, ale aj dostatočne mocný, aby sa mohol zjaviť. A aj svoje stvorenie stvoril tak, aby bolo schopné „vidieť“ Ho a milovať.“ /str. 100/

Spev:
„Slovo „spievať“ patrí medzi najpoužívanejšie slovo v biblii (v starom zákone sa vyskytuje 309 krát, v novom zákone 36 krát). Keď sa človek stretá s Bohom, slová mu nestačia.“ /str. 110/

„Duch Svätý (vedie k Logosu) inšpiruje k hudbe, pre ktorú je charakteristické Sursum corda – pozdvihnutie sŕdc. Integrácia človeka smerom nahor a nie jeho rozplynutie v beztvarom opojení či púhej zmyslovosti – to je kritérium hudby podľa samotného Logosa.“ /str. 122/

„Aj dnes zostáva radosť z Boha (a prostredníctvom liturgie aj dotyk s Jeho prítomnosťou) nevyčerpateľným zdrojom a silou inšpirácie.“ /str. 126/

Čo je rítus?:
„rímsky nekresťanský právnik z 2 st. povedal, že je to „zaužívaná obyčaj vo veci obety“.
Človek vždy hľadá správny spôsob bohapocty – hľadá formu modlitby a spoločného kultu, ktorá by sa páčila samotnému Bohu a zodpovedala Jeho podstate.“ /str. 129/

„Rítus je pre kresťanov konkrétny, čas a priestor presahujúcim spoločenským stvárnením základného spôsobu poklony spoločenstva.“ /str. 130/

„Dnes sa mnohí usilujú o to, aby zamieňali vieru s názorom“ /str. 136/

„Slávnosť, v ktorej k nám zostupuje niečo veľké, čo si nemôžeme sami vytvoriť, čo môžeme len prijať ako dar.“ /str. 136/

Liturgia:
„Máme duchovné náboženstvo, kde sa koná slovná bohoslužba. Už sa nezabíja kozľa ani hovädzí dobytok.
Slovo však – ako nositeľ našej existencie, smeruje k Bohu a spája sa so Slovom – Božím Logosom, ktorý nás privádza k pravej poklone.“ /str. 140/

„Tam, kde sa koná Božia vôľa, tam je nebo. Tam sa zem premieňa na nebo.“ / str. 143/

 „pokora, utrpenie, láska – silnejšie než všetky sily sveta a múdrejšie než všetka špekulatívna inteligencia človeka“ /str. 144/

 „Život podľa Božej vôle je neodmysliteľná súčasť pravého uctievania“ /str. 13/

„Slávou Boha je živý človek, život človeka je však hľadením na Boha“ /sv. Irenej, Adversus Haereses IV 20,7/