Joseph Ratzinger, Benedikt XVI – Pavol, apoštol národov.

Vydal SSV, Trnava 2008

„Kresťanská cesta nie je viac, či menej presvedčivá náuka, s ktorou sa oháňame v salónoch a pri diskusiách.
Je to ponuka života predstavovaná ľuďmi, ktorí sú poznačení slabosťami a bolesťami, premenení vierou. Kráčajú a neraz bežia, aby sa dotkli toho, ktorý oslovil ich srdcia.“ /str. 6/

„/Pavol/… v stretnutí s Kristom pochopil, že jeho život si vyžaduje novú orientáciu. Všetko toto dokázal spôsobiť Duch Svätý, ktorý obnovuje nielen kresťanovo konanie, ale aj jeho bytie.
Duch je ako „duša našej duše“, najtajnejšia časť nášho bytia, z ktorej neustále stúpajú podnety na modlitby.“ /str. 7/

„Boh je … trojičná skutočnosť vzťahu. Ak sa o človeku hovorí, že je Boží obraz, znamená to, že je bytie stavané ako vzťah, hľadá vzťah, ktorý je základom jeho existencie.“

„/Pavol/… jeho obrátenie nebolo výsledkom myšlienkového vývoja, uvažovania, ale ovocím Božieho zásahu, nečakanej Božej milosti.“ /str. 19/

„Kristus sa stal zmyslom jeho bytia a hlbokým motívom všetkej jeho apoštolskej práce. /str. 22/“

„Viera nás má intímne spájať s Kristom“ /str. 25/

„Viera nás musí udržiavať v ustavičnom postoji pokory pred Bohom, ba adorácie a chvály voči Nemu.
… Naša radikálna príslušnosť ku Kristovi a skutočnosť, že „sme v Ňom“, musí v nás zasievať postoj úplnej dôvery a obrovskej radosti.“ /str. 25/

„/Pavol/ analyzuje prítomnosť Ducha Svätého v živote kresťana, ktorého identita zostáva Ním poznačená. Pavol uvažuje o Duchu a poukazuje na Jeho vplyv nielen na kresťanovo konanie, ale aj na jeho bytie. …Pre Pavla je Duch ten, čo preniká naše najvnútornejšie osobné hĺbky.“ /str. 27/

„Kresťan … vlastní bohatý a plodný vnútorný život, ktorý dostal vo sviatostiach krstu a birmovania. Vnútorný život, ktorý ho vovádza do objektívneho a originálneho postavenia synovstva vo vzťahu k Bohu. Tu pramení naša obrovská dôstojnosť: že nie sme len obrazmi ale Božími deťmi. …
Je to pozvanie premeniť tento objektívny dar na subjektívnu skutočnosť, rozhodujúcu pre naše myslenie a konanie, pre samotné naše bytie. Boh nás považuje za svojich synov a dcéry a povzniesol nás na podobnú, i keď nie totožnú dôstojnosť, akú mal sám Ježiš, jediný Syn v plnom zmysle.“ /str. 28/

„Duch Svätý, teda Duch Otca i Syna, je akoby dušou našej duše, najtajomnejšou časťou nášho bytia, z ktorej ustavične stúpa k Bohu prúd modlitby, ktorú nevieme ani slovami presne vyjadriť. /str. 29/“

„Duch Svätý nás podnecuje vytvárať vzťahy lásky so všetkými ľuďmi. Pretože ak my milujeme, otvárame priestor Duchu Svätému, umožňujeme Mu v plnosti sa prejaviť.“ /str. 30/

„pôsobenie Ducha usmerňuje náš život k veľkým hodnotám lásky, radosti, spoločenstva a nádeje.
Na nás je, aby sme z neho učinili každodennú skúsenosť, riadiac sa vnútornými podnetmi Ducha.“ /str. 30/

„… sme akoby rozšírením Jeho osobnej prítomnosti vo svete.“ /str. 33/

Kristovo misijné poslanie je aktuálne:
„„začať znova od Krista“, kontemplovaného v modlitbe, aby svetlo Jeho pravdy zažiarilo všetkým ľuďom, a to predovšetkým svedectvom svätosti.“ /str. 40-41/

„Cieľom misijného úsilia je, aby sa ľudstvo ako také stalo živou oslavou Boha, pravým kultom, ktorý Bohu patrí: toto je najhlbší zmysel katolíckosti.“ /str. 42/

„KATOLÍCKOSŤ znamená univerzalitu – rôznorodosť, ktorá sa stáva jednotou, naďalej však zostáva aj rôznorodosťou.“ /str. 43/

„Anjeli sú stále poslaní a zároveň stále pred Božou tvárou. /Sv. Gregor Veľký, Homília 34,13/ /str. 45/“
„Apoštoli a ich nástupcovia by mali stále stáť so svojim Pánom a práve tak – kamkoľvek pôjdu – byť stále v spojení s Ním a žiť z tohto spoločenstva.“ /str. 46/

„Cirkev nie je svätá svojou vlastnou svätosťou – veď sa skladá z hriešnikov. Skôr je vždy znovu a znovu posväcovaná Kristovou očisťujúcou láskou.“ /str. 48/

„Pravá láska nepotláča oprávnené rozdiely, ale ich zosúladuje vo vyššej jednote, ktorá nie je daná zvonka, ale ktorá takpovediac dáva zvnútra všetkému spoločnú formu.“ /str. 50/

„Láska pôsobí ako princíp, ktorý spája kresťanov a umožňuje, aby ich jednomyseľnú modlitbu vypočul nebeský Otec.
Ježiš hovorí „Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 18,19).
Sloveso „synphónésósin“, ktoré evanjelista použil, aby označil ako sa zhodnú, naznačuje symfóniu sŕdc. TOTO SA DOTÝKA BOŽIEHO SRDCA.
Zhoda v modlitbe vyznieva teda ako dôležitá podmienka, aby mohla byť prijatá nebeským Otcom.
Prosiť o niečo spoločne, naznačuje už určitý krok k jednote medzi tými, ktorí sa modlia.“ /str. 52/

„Je to Kristova prítomnosť, ktorá činí účinnou spoločnú modlitbu tých, ktorí sa zhromaždili v Jeho mene.“ /str. 52/

„Ak sa vytvorí vzťah medzi Bohom a človekom, môže sa tak stať iba vďaka slobodnému Božiemu rozhodnutiu.
Ide teda o vzťah úplne asimetrický, daný tým, že vo vzťahu so stvorením Boh zostáva ako niekto totálne iný: „zmluva“ nie je kontraktom, ktorý zaväzuje k vzťahu vzájomnosti, ale DAR, tvorivý akt BOŽEJ LÁSKY.“ /str. 59/

Mojžišova kontra Kristova zmluva:
„Charakteristika Mojžišovskej zmluvy sa javí najmä v jej prechodnosti, ktorú Pavol vidí reprezentovanú kamennými tabuľami. Kameň je vyjadrením smrti a kto zostáva uzavretý v priestore zákona vpísaného do kameňa, zostáva v prostredí smrti.
… v Novej Zmluve je zákon vpísaný do srdca.
… kto obracia svoj pohľad na Pána, sníma sa mu závoj z jeho srdca a môže vidieť vnútornú žiaru, duchovné svetlo zákona, a tak ho aj správnym spôsobom interpretovať.“ /str. 62 -63/

„Jednou z foriem Božej pedagogiky s ľuďmi je, že jej jednotlivé prvky zanikajú, keď sa dosiahne cieľ výchovy.“ /str. 64/

Najvyššia možná forma obnovy zmluvy:
„Syn prijal na seba človečenstvo a prináša ho k Bohu: „Nechcel si obetu ani dar, ale dal si mi telo (…) Hľa prichádzam“. V tomto odovzdaní sa Otcovi jeho „krv“ sa vracia na ľudí ako krv zmluvy. /str. 70/

Neodvolateľný dar priateľstva:
„Zmluva spečatená pri Poslednej večeri je nová samotnou svojou prirodzenosťou. Nejde o dohodu za istých okolností, ale o dar priateľstva, ktorý je človeku ponúknutý neodvolateľne. NA MIESTO ZÁKONA VSTUPUJE MILOSŤ.“ /str. 74/

Vnútorná kontinuita dejín spásy:
„Zákon nie je len ťarcha, ktorá sa na človeka kladie. … Zákon je konkrétnou formou milosti.
Veď v skutočnosti milosť znamená poznať Božiu vôľu.
Poznať Božiu vôľu znamená poznať samých seba, znamená chápať svet, vedieť kam kráčame.
Znamená aj, že sme oslobodení od temnôt našich nekonečných otázok, znamená, že prišlo svetlo, bez ktorého nemôžeme vidieť a napredovať.“ /str. 76/

„Charakteristikou Mesiáša je skutočnosť, že prináša definitívnu interpretáciu Tóry, v ktorej je obnovená aj samotná Tóra, pretože teraz sa plne odhaľuje jej pravá podstata a jej charakter milosti sa javí ako skutočnosť.“ /str. 77/

„LÁSKA K SVOJMU STVORENSTVU JE SÚČASŤOU BOŽEJ PODSTATY“ /str. 81/

„Biblický Boh je Boh vo vzťahu. V podstate svojej identity je teda opačný ako Boh filozofie, uzavretý do samého seba“ /str. 82/