Čo to je „robenie dobra“? Je to cieľ, prostriedok alebo prejav? Občas sa nad výzvami na praktizovanie tzv. „dobrých skutkov“ zamýšľam…

Dobrý skutok by nemala byť „umelá“ okolím vyžadovaná alebo očakávaná aktivita, v konečnom dôsledku smerujúca k dobru iných. Samozrejme, že každá (aj umelá) k dobru smerovaná aktivita má svoju hodnotu – má ju sama v sebe. No myslím si, že to je stále málo…

Robiť dobro z vonkajších pohnútok mi príde ako „simulovať príznaky želaného stavu“. Ale dosiahne sa tým „želaný stav“ ? Neviem, možno.

Robiť dobro z vnútorného rozhodnutia je vyššia úroveň. Je to mnohokrát to najlepšie, čo môžme urobiť. Ale aj v tomto prípade sa mi javí, že to ešte nie je celkom „ono“…

Ideálom je, ak je dobro prejavom. Ak človek „má srdce“, pre ktoré je robiť dobro prirodzenosťou, prejavom existencie ako dýchanie… Tam nemá miesto nútenie, špeciálna motivácia a už vôbec nie očakávanie „odmeny“, alebo „zásluh“…

Myslím, že cieľom je teda byť dobrým človekom a správať sa prirodzene. „Vynášať z dobrého dobré.“