Mannes Stanislav Marušák, Obuj si sandále (putovanie dominikánskou spiritualitou). Vydalo: Vydavateľstvo Dominikáni, Zvolen v roku 2017.

 …dialóg neznamená len spolu rozprávať, ale dovoliť aj vlastnú premenu./str. 148/

Kazateľ je poslaný, aby miloval svet ako Kristus a dal svetu poznať jeho prítomnosť. Kázanie je spôsob, akým dominikáni odpovedajú na Ježišovo prikázanie lásky. /str. 11/

Vlastným povolaním laikov je hľadať Božie kráľovstvo tak, že sa starajú o časné veci a usporadúvajú ich podľa Boha. /str. 135/

Kto zobral Boha vážne, prestáva až tak príliš vážne brať seba. /str. 189/

V priateľstve vyzývame toho druhého, aby sa stal tým, kým je a kým sa môže stať. A to je niečo iné, ako len lacná tolerancia. /str. 111/

To najkrajšie, čo jeden druhému môžeme dať je, že svojou láskou z neho vytiahneme to najlepšie, čo do jeho vnútra Boh vložil. /str. 111/

Milosrdenstvo a súcit sú sprístupňované svetu mnohými spôsobmi. Prostredníctvom dominikánskej charizmy sú sprístupnené cez útechu pravdy./str. 11/

Kázať je jeden zo spôsobov lásky. Milujeme ľudí tým, že im pomáhame objaviť Boha, ktorý bol vždy s nimi a vždy ich miloval. /str. 79/

Život sa nerodí iba z tela, ale aj z ducha múdrosti, priateľstva a spoločného slávenia tajomstva viery./str. 11/

V centre ich (dominikánskej) sprituality bola gratia praedicationis (milosť kázania) – dar Ducha, ktorý im „otváral ústa“ pre „dýchanie Slova“ skrze kázanie. /str. 12/

Autentická spiritualita nesie v sebe podstatný zámer: strhnúť z nášho srdca oblak sebalásky, ktorý nám bráni vidieť pravdu. /str. 13/

Slová majú moc premostiť večnosť a dočasnosť, neviditeľné s viditeľným. Slová nás vovádzajú do spoločenstva s Bohom Abraháme, Izáka i Jakuba, spájajú nás s udalosťou Ježiša Krista, do ktorej sme boli v krste ponorení./str. 15/

Keď sme príliš zamestnaní „svetom vlastného ja“, spiritualita nám pomáha objaviť samých seba v širšom príbehu, ako je ten náš „malý príbeh“. Sme vložení do Božieho ľudu ako dieťa do kolísky uprostred svojej rodiny. /str. 15/

V Biblii sa nachádzajú dve ohniská, ktoré zjavujú svetu Božiu prítomnosť. Stretnutie Mojžiša s Bohom v horiacom kríku v knihe Exodus (Ex 3,2) a udalosť vtelenia Slova, ktoré sa „stalo telom“ a „prebývalo medzi nami“ (Jn 1, 14). Obidva texty hovoria o akomsi strede a obvode. … Čím budeme bližšie k centru „Božieho prebývania“, tým bude menej peroférií ľudí na okraji. Typickým charakteristickým znakom kanonizovaných laikov bola práve táto citlivosť na okraje… Ich sociálna a charitatívna služba vychádzala zo skúsenosti Božej blízkosti, pri ktorej nikto nie je na okraji. /str. 16/

Keď sa Kristus po svojom vzkriesení zjavuje učeníkom, prekvapujúco k nim prichádza s mnohými otázkami… „Koho hľadáš?“(Jn 20,15) „Prečo plačeš?“ (Jn 20,15) „Miluješ ma?“ (Jn Jn 21,15) “Deti, máte niečo na jedenie?” (Jn 21,5). Spiritualita nás nevovádza do sveta rýchlych odpovedí, ktoré by nás uspokojili. Boh chce od nás dospelosť a mužné srdce a ako taký očakáva, že vďaka milosti budeme nielen vedieť správne odpovedať (Mt 16,13), ale odpoveď aj žiť. /str. 17/

Najhlbšou známkou zdravej a autentickej spirituality laikov je jednota ich života. /str. 18/

Jednota vonkajšieho života je odrazom jednoty vo vnútri. /str. 50/

…duchovný život, ktorý je oddelený od prirodzeného života, nie je už chválou Stvoriteľa. Milosť neničí prirodzenosť, ale ju predpokladá a napĺňa. /str. 51/

Dominikova charizma je jedna a nerozdielna: milosť kázania, ktorá sa živí a vzrastá v kontemplácii./str. 19/

Každá spiritualita sa rodí z dýchania Ducha Svätého. /str. 19/

Kresťanská i dominikánska formácia začína i končí štúdiom tejto Knihy – Krista. A nakoľko je to „hebrejská Kniha“, číta sa odzadu, od Kristovho chrbta. Číta sa nasledovaním. /str. 22/

V Abrahámovi sa z tuláka stáva pútnik. /str. 27/

Zmluva, spoločenstvo medzi Bohom a človekom, bola vopred uskutočnená v najhlbšej hĺbke stvorenia. Zmluva je vnútorným dôvodom stvorenia, ako je stvorenie vonkajším predpokladom zmluvy. /str. 53/

Boh stvoril svet, aby bolo miesto, kde môže komunikovať svoju lásku a z ktorého sa odpoveď lásky vráti k nemu. /str. 53/

Náboženské zážitky človeka nepremieňajú, ak, tak len na chvíľu. To, čo mení srdce človeka je slovo, ktorým Boh k nemu hovorí. /str. 42/

Božie kráľovstvo prichádza cez počúvajúce srdce./str. 42/

Čím viac sa srdce vnútorne zjednocuje, tým sa stáva jednoduchším a priamym. A tým sa osoba zbavuje dvojakosti. /str. 57/

testament Malej sestry Magdalény, zakladateľky Malých sestier, ktorý napísala svojim sestrám:
Ako Ježiš počas svojho ľudského života, staň sa všetko všetkým: kočovníkom medzi kočovníkmi, robotníčkou medzi robotníkmi, ale predovšetkým ľudskou medzi ľuďmi. Nemysli si, že musíš postaviť hrádzu medzi sebou a laickým svetom, aby si si zachovala rehoľnú dôstojnosť a svoj dôverný život s Bohom proti vonkajším nebezpečenstvám… Ako Ježiš, buď súčasťou ľudskej masy. Prenikni hlboko a posväť svoje prostredie svojím prispôsobením, priateľstvom, láskou… ako kvas, ktorý sa stráca v ceste, aby ho prinútil pozdvihnúť sa. /str. 61/

Dominikáni ako kazatelia sú povolaní viac času venovať načúvaniu ako rozprávaniu. /str. 65/

Nový spôsob kázania…
Keď Dominik dorazil do hostinca, stretol hostinského, ktorý zastával bludné učenie albigéncov. Začali spolu hovoriť a strávili noc v rozhovore o svojej viere a svojich príbehoch, ich spoločných bodoch a rozdieloch. V tú noc sa jeden od druhého veľa naučili. Sv. Dominik, živený plodmi svojej kontempláciem si začal uvedomovať dobrotu hostinského. Bola to premena oboch: hostinského, ktorý sa vrátil k plnosti viery v Ježiša Krista a do Cirkvi; i Dominika, ktorý sa už nevrátil k pokojnému životu rehoľného kanonika v Osme, ale zmenený týmto stretnutím sa zapojil do poslania kázať.
Takto sa postupne začal rodiť spôsob kázania rehole, charakterizovaný hľadaním pravdy, dialógom, dôverou v rozum, pozornosťou voči každému jednotlivcovi, nádejou na dosiahnutie jednoty, podporou slobody. /str. 66/

Najväčším darom vo viere je schopnosť počúvať nielen Boží hlas, ale aj hlas tichých, osamotených, menej milovaných. Tí, ktorí sú odvážni často nevnímajú strach iných. A tí, ktorí sú obdarovaní veľkým darom lásky, si často nevšimnú tých, ktorým sa lásky dostáva menej. Tí, ktorí chcú načúvať Bohu, musia sa naučiť načúvať i ľuďom, ticho prosiacim o našu lásku. /str. 73/

Kazateľ necháva vo svojich slovách zaznieť Slovo. Slovo, ktoré nie je jeho, ale toho, ktorý ho poslal. /str. 74/

Identita
Otázka identity je vždy oprávnená, ale nesmie sa z nej stať hlavný problém. Dominikáni boli najviac autentickí, keď sa príliš nezaoberali sebou, ale keď kázali. Najviac objavovali seba, keď nemysleli na seba./str. 74/

Ježiš nás nazval priateľmi. Sme pozvaní do priateľstva, v ktorom nezotrvávame len pre užitočnosť, ale tešíme sa z existencie toho druhého.Podobne ako sa Boh teší z nás. /str. 75/

Byť vyvolený a povolaný, neznamená, že tí druhí sú nevyvolení a nemilovaní. /str. 76/

Dôvod, prečo si Boh vyvolil práve Mojžiša je podobnosť Božieho súcitu nad utrpením ľudu, so súcitom, ktorý sa nachádzal v Mojžišovom srdci. /str. 78/

Povolanie
Povolaním sme volaní ku konaniu toho, čo robí Boh. Boh nás povolaním volá k účasti na jeho konaní vo svete. /str. 78/

Dominikánsky maliar Kim En Jong OP povedal:
Nemám strach pred ničím, verím nie v seba, ale v to, čo sa udeje cezo mňa. Dôverujem./str. 78/

Láska vytvára priestor, aby sme mohli vstúpiť do prítomnosti Boha, od ktorého prúdi láska, ktorú ten druhý hľadá.
Nikto z nás nemôže dať takú lásku, pre akú bol ten druhý stvorený. /str. 79/

Spiritualita
Spiritualita = cesta človeka približujúceho sa k tajomstvu. /parafráz. str. 81/

Spiritualita nám pomáha ostávať pokojnými v tajomstve. Inak je človek v pokušení, že si vytvorí modlu. Tajomstvo vo viere neznamená, že je pred nami niečo skrývané, ale že nás skutočnosť presahuje. Nie je to ani rezignácia pred tajomstvom, ktorou by sme samých seba dišpenzovali od poctivého hľadania pravdy a múdrosti./str. 81/

Primárnou úlohou (spirituality) je naša odpoveď na Božie oslovenie, ktoré sa prejavuje v našej komunikácii s Bohom a následne, ako tento vzťah ovplyvní náš život./str. 82/

Svätý Efrém Sýrsky hovorí o radosti z tejto neustálej premožiteľnosti, ktorá nás núti neustále hľadať Boha a približovať sa k nemu:
„Raduj sa, že si premožený a nesmúť, že ťa prevýšilo. Smädný má radosť keď pije a nesmúti, že nemôže prameň vyčerpať. Prameň má premôcť tvoj smäd a nie smäd prameň, lebo ak sa tvoj smäd uhasí bez toho, že by sa prameň vyčerpal, budeš sa z neho môcť zasa napiť, keď budeš smädný. No keby po uhasení tvojho smädu vyschol aj prameň, tvoje víťazstvo by sa premenilo na tvoje nešťastie.“ /str. 82/

Dominikánska spiritualita… sa pozerá na spoluprácu individuálnej osoby s milosťou jej osobne danou. Stavia na princípoch toho, že milosť privádza prirodzenosť k jej dovŕšeniu a že stvorené bytosti svojou činnosťou vzdávajú chválu Bohu. /str. 83/

V duchovnom živote nejde o to, aby sme vedeli, čo sme my, aby sme sa zohýbali nad svojimi nedostatkami, pozorovali svoj pokrok a v sebe videli stred, ale ide predovšetkým o to, aby sme Boha poznali, milovali ho a v tomto poznaní a milovaní sa s ním spojili./str. 84/

Duchovný život sa v nás nerodí z morálneho príkazu, ale zo smädu. /str. 86/

Túžby:
Jedna z krásnych skutočností dominikánskej spiritulity je jej citlivosť na prirodzenosť a stvorenie. Posvätným nie sú len modlitby a sväté slová, posvätným je aj priateľstvo./str. 88/

Cesta svätosti podľa evanjelia a nasledovanie Krista tak, ako ich chápal sv. Dominik, nie je útekom pred nebezpečenstvami sveta do bezpečnej zóny. /str. 95/

Dominik bol mužom dôvery. Dôveroval bratom, ktorých posielal kázať, pretože dôveroval Bohu. /str. 95/

Dôvera je úrodná pôda, z ktorej vyrastá zrelá osobnosť. /str. 96/

Dominik prináša spiritualitu, kde je dôvera zasnúbená so zodpovednosťou, modlitba s múdrosťou, ktorá z nás robí Božích priateľov. /str. 97/

Každý človek je jedinečný. Každý má svoje osobné dejiny, osobný rozvoj a pozvanie k svätosti, ktorú má dosiahnuť za pomoci Božej milosti.
Nikto iný za nás nemôže osláviť Boha tým osobitným a špeciálnym spôsobom, ktorý má Bohu dať každá osoba s jej jedinečným príbehom./str. 98/

Podľa Majstra Eckharta je úlohou každého človeka:
„vnímať a nakoniec poznať, k čomu ho Boh najsilnejšie volá.“ V objavení sa potom usilovať o to, aby sme ním dosiahli to najlepšie, čím sa môžeme stať. Uvedomujúc si, že všetci ľudia nie sú povolaní ísť k Bohu po jednej ceste. Každý má svoj vlastný spôsob a čo má jeden, nemá druhý. /str. 98/

Znakom individuálnej zrelosti človeka je, keď bez strachu zo straty vlastnej slobody a identity vie žiť v spoločenstve. /str. 99/

Človek silný v čnostiach je kreatívny, slobodný, schopný disponovať sebou samým. /str. 101/

Čnosť ako správne konanie sa nevyznačuje tým, že čím väčšia, tým väčšie úsilie vyžaduje, ale naopak, čnosť je v tomto smere tým väčšia, čím je nejaká činnosť ľahšia. /str. 102/

Podľa Kataríny Sienskej: svetlo rozvážnosti, ktoré sa rodí z lásky, robí lásku k blížnemu usporiadanú, to znamená, že láska usilujúca sa o dobro blížneho nesmie spôsobiť vedomú ujmu tomu, kto čin v prospech blížneho vykoná. /str. 103/

Dominikánske priateľstvo je puto, skrze ktoré spoločne hľadáme Boha a prejavujeme starostlivosť jeden druhému. Puto, ktorému ostávame verní, pretože veríme dlhému príbehu nášho dozrievania v láske. Priateľstvo je naša cesta k svätosti./str. 104/

… naše smerovanie k priateľstvu nie je niečo náhodné v našom srdci, ale je súčasťou na Božom živote. /str. 105/

Priateľstvo obrusuje naše srdce, podobne ako sochár tvorí z kameňa svoje dielo. /str. 107/

Boh nás stvoril, aby sme sa mohli stať niekým. A to má dôsledok aj pre našu lásku, našu schopnosť milovať. Naučiť sa milovať druhého s jeho budúcnosťou. Láska druhému prináša možnosť budúcnosti. Ak nie, potom je vlastnícka a druhého drží v našom područí./str. 107/

Aby láska mohla rásť, potrebuje pokoj. … Aby priateľstvo rástlo, potrebuje pokojný čas na prebývanie s druhým. /str. 108/

…musíme začať veriť a dôverovať tejto milosti, tomuto daru: že sme schopní milovať spôsobom, ku ktorému nás volá Boh. /str. 111/

Priateľstvo nie je náhoda v našom srdci. Je závdavkom večnosti, predchuťou účasti na Božom priateľstve. /str. 111/

V čom sa líši Noe od Abraháma, otca našej viery? Keď chce Boh zoslať potopu na zem, Noe bez jediného slova vybuduje koráb a nastúpi s celou rodinou, aby sa zachránil. Keď Boh povie Abrahámovi, že chce zničiť Sodomu a Gomoru, Abrahám nereaguje pasívne ako Noe. Chce zachrániť aspoň desať spravodlivých. Rozdiel medzi Noeom a Abrahámom je v srdci, ktoré má vášeň pre druhých. Boh od nás chce zodpovednosť za iných. /str. 118/

Božia prítomnosť sprevádza úprimné hľadanie, ktoré hľadajú ľudia aj skupiny, aby našli oporu a zmysel života. … Táto prítomnosť nesmie byť konštruovaná, ale objavovaná, vyjavovaná. Boh sa neskrýva tým, ktorí ho hľadajú úprimným srdcom, hoci tak robia tápavo, nepresne a zmätene. /str. 121/

Kedykoľvek k nám Boh prichádza, chce rozšíriť priestor v ktorom žijeme. /str. 126/

Boh je v každej chvíli nový a obnovujúci. … Sme pútnici, stále pripravení na nové dobrodružstvo objavovania Boha. /str. 126/

… život komunity sa nemôže zúžiť iba na to, čo treba urobiť. Bratský život je prvým cieľom spoločného života… Žiť bratským životom je prvým dôsledkom viery a sám je svedectvom. /str. 137/

Rehoľa je v službe dialógu Boha zo svetom. ..  Dominik dokázal veľmi pozorne načúvať a viesť dialóg, v ktorom rozpoznával, čo chce Boh povedať./str. 144/

Bratstvo… nám dáva priestor pre život, kde nemusí prebiehať boj o rivalitu a vzájomné vytláčanie sa, ale je v ňom dosť miesta pre rozdielnosť a odlišnosť. /str. 147/

Boh si praje rozdielnosť, ale nie rivalitu. Oddeľuje (určuje identitu), ale nerozdeľuje (rozdelenie spôsobuje hriech). /str. 152/

Každý človek má svoju autoritu. Ak sa naučíme rešpektovať autoritu človeka, môžeme vytvárať zdravé spoločenstvá i vzťahy. Človek, ktorý je schopný konať v súlade so sebou samým, sa stáva pravdivým a hodnoverným pre iných. /str. 155/

Obeta má byť čistá. Má byť výrazom našej lásky. Obeta Ábela bola stretnutím s Bohom, ktorý sám je darom. Kain, keď obetuje, nepozerá na Boha, ale  na Ábela.
Nepýta sa Boha, prečo neprijíma jeho obetu, ale zazerá na Ábela, závidí, žiarli a nenávidí. /str. 157/

Videniu Boha z tváre do tváre predchádza videnie človeka z tváre do tváre./161/

Rehoľa sa zrodila za stolom v hostinci počas večere, kde sa okrem jedla podávalo prijatie, viera, milosrdenstvo a pravda. Dominik nachádza zvláštnu „adresu“, kam ho privedie súcit. Sú to ľudia, ktorých polopravdy obrali o plnohodnotné prežívanie života, schopnosť radosti a blízkosti./str. 167/

V duchovnom živote nejde len o to byť čistý od hriechu, ale naplniť život múdrosťou, ktorá z nás robí Božích priateľov./172/

Vrcholom štúdia Tóry nie je čo najväčšie nadobudnutie poznatkov, ale zjednotenie poznávajúceho s poznávaným. /str. 174/

Štúdium kníh alebo prírody, či uvažovanie o skúsenostiach má niekoľko častí:

• Chápanie základných prvkov konkrétneho predmetu štúdia,
• Posúdenie jeho pravdivosti,
• Kontemplovanie jeho záverov.
  /str. 182/

Neštudujeme preto, aby sme mali čo povedať, ale preto, že Božie slovo premieňa naše chápanie Boha, sveta a seba navzájom. /str. 183/

Modlitba je rytmus Slova a ticha, Ticha a slov./str. 185/

V modlitbe ide predovšetkým o slová, ktorými sa Boh prihovára k nám a v ktorých je prítomný. /str.185/

Vstúpiť do modlitby sa podobá tomu, ako vstúpiť do kaplnky a nechať na seba dopadať svetlo. Svetlo slova, ktoré nám umožňuje vidieť veci jasnejšie. Svetlo, odhaľujúce v nás veci, ktoré by sme najradšej nechali pochované v tme. Ale je to svetlo, ktoré zachraňuje a uzdravuje, nie odsudzuje. Svetlo, ktoré chce odstrániť všetky naše pochybnosti a zjaviť pravdu. /str. 186/

V liturgii je to Kristus, kto slávi a my sme „skrze Krista, s Kristom a v Kristovi“ obrátení k Otcovi. /str. 188/

Dominikánsky mystik majster Eckhart povedal: „My sa nemodlíme, my sme modlení.“ /str. 188/

Byť aktívny v liturgii neznamená byť aktívny v zmysle, že všetci musia niečo robiť. Sme ponorení do Kristovej modlitby, ktorý hovorí s Otcom. /188/

Modlitba múdreho človeka sa podobá hre, pretože je príjemná, a pretože sa deje pre ňu samu, ako tanec. Neúmerná vážnosť prezrádza nedostatok čností… /str. 189/

Kontemplácia Božieho tajomstva nás privádza k pravde a pravda k láske. Kto miluje, pozná a kto pozná, miluje, hovorí sv. Katarína Sienská./str. 192/

Nádej ako čnosť rastie, podobne ako každá iná čnosť, skutkami./str. 192/

Eucharistia
Tak ako bola pesachová večera jedlom jedného národam Eucharistia je „veľkonočným pokrmom“ mnohých národov, ktoré nachádzajú v Kristovi zdroj jednoty. Jej slávenie nám dáva predchuť jednoty v rozličnosti (porov. Zjv. 7,9), stolovania v Božom kráľovstve.

Eucharistia je pokrm pútnikov, ktorý prijímame, „kým Kristus nepríde v sláve“, dokiaľ sme pútnici na ceste do Božieho kráľovstva./str. 197/

„V dominikánskej tradícii je modlitba často vnímaná ako akt priateľstva, a keďže neexistuje žiadny návod na priateľstvo, nemáme návod ani na modlitbu.“/str. 201/

Tomáš Akvinský definuje kontempláciu ako „jednoduché nazeranie pravdy samej“./str. 201/

Modlitba
Modlitba nám pomáha nájsť stred, v ktorom môžeme prebývať s Bohom a zároveň nám pomáha búrať múr rozdelenia, ktorý nás oddeľuje od iných./str. 205/

„Lebo ako je lepšie osvetľovať, ako len svietiť, tak je tiež viac prijaté v nazeraní odovzdávať iným, ako žiť v nazeraní“ /208/

Kážeme nie preto, že máme nutkanie niečo hovoriť, alebo žeby z nás boli skvelí rečníci… ale z veľmi jednoduchého dôvodu: sme povolaní a poslaní Kristom. A to je jediný dôvod, prečo sa „otvorili naše ústa a rozšírilo naše srdce (2 Kor 6,11)“./str. 213/

Prvé slovo kazateľa nevychádza z jeho úst, ale z jeho srdca. Ľudia musia v kazateľovi rozpoznať lásku, ktorá predchádza jeho slová. /str. 215/

Kázanie je spôsob, akým dominikáni odpovedajú na Ježišovo prikázanie lásky – slúžiť iným pravdou. Milovať ľudí tým, že im prinášame pravdu a spolu s nimi túto pravdu hľadať.

Kazateľ musí mať tiež schopnosť počúvať, čakať, prijať druhého, porozumieť a sprevádzať ho v tichu. Kazateľ musí mať široké srdce a otvorenú myseľ, aby vytvoril priestor pre všetkých s ich radosťami, nádejami, nepokojom, starosťami i slabosťami. /str. 217/

Čo je gratia praedicationis (milosť kázania), ktorá je srdcom dominikánskeho života? Predovšetkým je darom. Milosť kázania by sme mali chápať ako charizmu, nadprirodzené povolanie človeka, ktorý si je istý, že v ňom a cez neho môže prehovoriť Boží Duch. /str. 218/

„Kazateľ sa musí naozaj veľmi starať, aby toto ofícium vykonával dobre a s milosťou“, hovorí Humbert. Aby to uskutočnil, hovorí o troch záležitostiach obzvlášť užitočných: dôsledné štúdium, sledovanie iných kazateľov a prosba k Bohu. /str. 219/

Dominik bol žobravým kazateľom, ktorý žobral o slová. Žobral o dar Božej milosti, ktorú prvý diminikáni nazývali milosť kázania. Milosť, ktorú Boh vkladá do srdca kazateľa. A my musíme tejto milosti dôverovať. /str. 221/

Ak vaše skutky nepotvrdzujú to, čo hovoríte, naznačuje to, že neveríte svojmu kázaniu, a čo jednou rukou postavíte, druhou automaticky zbúrate. /str. 223/

Dobrá kázeň sa má podobať príprave dobrého jedla, ktorým chcete potešiť priateľov. /str. 224/

Naše slová budú sakramentálne vtedy, keď budú vytvárať spoločenstvo. … Skôr, ako Boh otvorí človeka pre „áno“, objíma jeho „nie“. …
Dominik… kázal o Bohu, ktorý objíma našu ľudskosť. Kazateľ je poslaný Kristom, aby objal ľudské „nie“. …
Prvá vec, ktorú som sa naučil o dominikánskom kázaní bola, že nemá byť moralizujúce, ale má poukazovať na tajomstvá viery. Objať „nie“ človeka, neznamená poukazovať na jeho chyby, ale zobrať vážne všetky jeho pochybnosti a počúvať otázky, ktoré ho trápia. /str. 225/

Dominik… bol mužom, ktorý veril v silu slov, premieňajúcu človeka zvnútra, nie príkazom zvonku. /str. 226/

Ak majú byť naše slová sakramentálne, musia nie len vyjsť z ticha, ale ostávať v tichu pred Slovom. Aj vo chvíli kázania ostáva kazateľ učeníkom a poslucháčom Slova. /str. 227/

Kázeň by nemala končiť bodkou, ale posilnením prvého príkazu, ktorý dal Boh Abrahámovi: putovať.
Kázeň by mala obnoviť chuť v srdci poslucháčov pre nové dobrodružstvo objavovania tajomstva Boha, ktorý nás pozýva k priateľstvu. /str. 228/

Nenechaj sa oklamať diablom ani zo strachu, ani z hanby. /str. 233/

Nádej je najdlhšie slovo Biblie, lebo ešte nebolo dorozprávané. Boh ho vyslovuje od Adama a vyslovuje ho aj teraz, až kým nastane v Božom kráľovstve po jeho vyslovení ticho porozumenia. /str. 238/

Kazateľ je najmä človekom počúvania. Zdalo by sa, že povolaním kazateľov je veľa rozprávať, ale opak je pravdou. Kázanie sa nerodí z prebytku našich slov. Každé ráno mi Pán prebúdza ucho, aby som počúval. (Iz 50,4) /str. 240/

Povolaním kazateľa je byť ústami tichých. /str. 240/

Musí byť možné nájsť a uctievať Boha v komplexnosti ľudskej skúsenosti. /str. 242/

Dobrý život spočíva v tom, ako každý z nás rozvinie svoju neopakovateľnú osobnosť tak, ako to bude len možné. /str. 254/

Vodcovstvo
… to si vyžaduje vodcov, ktorí inšpirujú ostatných svojou víziou, delegovaním úloh na iných, schopnosťou jeden druhého posilňovať, viesť, podporovať a vytvárať priestor pre iných. /str. 258/

Veľkí vodcovia nevytvárajú nasledovníkov; vytvárajú vodcov. Zdieľajú svoju inšpiráciu.

Dávajú svojho ducha ostatným. Oni nevidia ľudí, ktorých vedú ako deti, ktoré potrebujú otca, matku, pestúnku, ale ako dospelých, ktorí potrebujú byť poučení, aby niesli individuálnu a kolektívnu zodpovednosť za svoju vlastnú budúcnosť. /str. 258/

Najväčšou askézou nie sú pôsty alebo odriekanie, ale „vytrvalosť v kvalite“./str. 263/

Dominikánska spiritualita nie je ideológiou. Jej otvorenosť voči pravde, dialóg, súcit a vnímavosť na konkrétnu situáciu a potreby, úcta k druhému, dala vyrásť ako z prameňa pevnej tradícii, ktorú dnes nazývame dominikánskou tradíciou. /265/

Podľa Tomáša Akvinského „človek nemôže dať svoj život naraz celý v jednom momente, lebo ten sa postupne vyvíja. Z toho vyplýva, že človek teda nemôže dať celý život inak, než záväzkom sľubu.“/str. 266/

Láska je exodus srdca a bez opustenia „Egypta srdca“ nie sme schopní nájsť druhé „ty“, toho, ktorého dostávame ako dar. /str. 267/

Manželská jednota
Keď manželia skladajú svoje sľuby, v srdci tohto sľubu je nová jednota, medzi mužom a ženou. „Už nie sú dvaja ale jedno telo“ (Mk 10,8) Avšak realita je taká, že oni sami sú ešte veľmi ďaleko od tejto jednoty. A predsa: už sú a ešte nie sú. Pravda, ktorú Boh o nich v tej chvíli vyslovuje je, že sú jedno. Avšak oni sa majú stať tým, kým sú. Čas, ktorý na to majú vyjadria sami: „až do smrti.“ /str. 267/

Dominikánski laici… Taktiež sa zasvätili živému Slovu… aj vo vyváženosti všetkých ich záväzkov a ich života, ktorým má byť „hlásanie“, služba rozhovoru Boha zo svetom.  /str. 272/

Ľudská činnosť, ktorá má zámer byť v súlade s Božou vôľou, vytvára svätosť. Aj najjednoduchšie ľudské konanie, ak sa vykonáva v súlade s Božou vôľou, je svätým konaním. /274/

Naučiť sa byť kontenplatívny, sa však nedá bez konkrétneho času, v ktorom sme prítomní pre Boha, ako je On neustále prítomný pre nás. /str. 279/

Teológia popisuje človeka po hriechu slovami: homo intus in se (človek zakrivený sám do seba). /str. 280/

Dominikova spiritualita sa rodila z pozorného načúvania. /str. 282/

Dominik je kazateľ, ktorý viac počúva ako roypráva. /str. 282/

Pokora je viac než len spôsob, ako sa pozeráme na seba. Je otvorením mysle.
Pokora, ktorá by bola založená na pocite viny z vlastnej bezvýznamnosti a hriešnosti, by bola len prázdnou emóciou. U Dominika vyvierala pokora z poznania. „Pokorne uvažoval“ o veľkosti Boha. Je to schopnosť človeka byť otvorený niečomu väčšiemu než je sám. /str. 284/

Modlitba by podľa Donimikovej skúsenosti mala byť stále vyrušovaná. Vyrušovaná tými, ktorých milujeme. A tými, ktorí sú nám „prikázaním“, aby sme ich milovali. Modlitba nie je zbožná nálada. Modlitba nie je postavená na zbožných myšlienkach, ale na láske. Ak stratíme slová, ktorými by sme sa modlili, to ešte nie je tragédia. Tragédia nastáva vtedy, keď nevieme, koho milujeme. S kým by sme prebývali v srdci pred Bohom a s Bohom. /str. 287/

Láska k sebe
Milovať seba samého, znamená dať seba samého do vzťahu s Bohom, najvyšším cieľom človeka. Hľadanie pravdy je jeden zo spôsobov ako človek môže k sebe prejaviť lásku tým, že nasmeruje seba na konečný cieľ.

Pravda je liekom pre naše srdce. Veľa bolesti prichádza do srdca, pretože nesprávne vidíme. Naše videnie je hriechom skreslené a do nášho srdca sú podsúvané mnohé klamstvá. /str. 288/

Kresťan nehľadá svoju biedu, ani svoju dokonalosť. Jeho povolaním je hľadať Boha. /str. 289/

V konvente sv. Marka vo Florencii namaľoval Fra Angelico veľmi známu scénu: „Klaňanie sa troch kráľov“, avšak s netradičným zobrazením postáv, oproti klasickému zobrazovaniu mudrcov rôznych národností. Fra Angelico ich namaľoval ako troch mužov rozličného veku, čím chcel poukázať, že naše hľadanie Boha je cestou pútnikov počas celého života.

Najmladší mudrc, ak ho môžeme v takomto veku nazvať už mudrcom, drží svoj dar hrdo vo svojich rukách. Vedomí si svojich schopností a hrdý na to, čo môže dať. Muž v strednom veku dáva svoj dar prostredníctvom iného. Odovzdáva ho Kristovi prostredníctvom sv. Jozefa. Najstarší, a právom ho môžeme nazvať „mudrcom“, nemá v rukách ani dar a jeho koruna sa povaľuje vedľa neho. Iba na ňom spočíva Kristov pohľad. Najstarší mudrc už nemá ani korunu, ani dar. Jeho darom nie je to, čo môže dať, ale čo môže ako dar prijať. /str. 290/

Identita nehovorí len o tom kto sme a akí sme. K identite patria aj otázky: „Kde bývam“? A „Komu patrím“?/str.290/

Opakom radosti nie je smútok ale tvrdé srdce. /str. 297/

…aj vo chvíľach, keď nás niečo môže vtesnávať do úzkeho priestoru, keď nevidíme ďalšie kroky, môže sa v srdci zrodiť nádej. Jednoduchým pohľadom na pravdu, ktorá nám rozšíri srdce. /str. 301/

Priateľstvo
Priateľstvo je naša cesta k svätosti. … Musíme sa naučiť ostať verní priateľstvu so všetkým, čo prináša. Nie je to len cit, ale záväzok vernosti, ktorý sa obnovuje zmierením, predpokladaním dobra, spoločného zdieľania času. Je to priateľstvo, ktoré má svoj zdroj v Božom priateľstve. /str. 304-305/

Odovzdať sa, neznamená pád do čiernej diery. Ani kresťanská odovzdanosť nie je lacný optimizmus, že všetko nejako dobre dopadne. Odovzdanosť si od nás vyžaduje obrovskú dávku odvahy. Bez patričných čností nie je možná. /str. 305/

Každé srdce potrebuje klauzúru, kde uchováva Božie slová, /str. 311/

Štúdium je čas, kedy sa ľudská osoba vlastným úsilím skrze svoj intelekt otvára pravde, a modlitba je čas na to, aby sme žiadali tú istú pravdu, skrze milosť ponúkanú Bohom. /str. 312/

Dominik nás učí, že k životu potrebuje chvíle pokojného prebývania i chvíle neistoty na ceste. Miesta, kde to dôverne poznáme a z ktorých môžeme vychádzať von k iným. Ale i situácie, ktoré nám naháňajú strach. Pretože takéto zápasy nám pomáhajú rásť. /str. 314/

Kázanie laikov nebude sprevádzané okázalými prejavmi, liturgickou dôstojnosťou, obklopené nádherou chrámu.
Bude to kázanie na spôsob neum Adonai, toto je šepot Pána, tichý ale silný. Na spôsob kvasu, ktorý pôsobí zvnútra. /str. 317/

… svojím srdcom vidieť správne skutočnosť a rozumom ju správne pochopiť. A že súcit ich zavedie na tie správne miesta. /str. 318/

(Dominik) Učil ich, aby sa stali kontenplatívnymi mužmi, ktorí sa vedia kontenplatívne pozerať, kontenplatívne napočúvať. Aby mali odvážne srdce a dovolili, aby sa ich veci dotýkali. Aby sa nehanbili plakať i smiať. /str. 318/

… aby boli prítomní medzi ľuďmi, a tak „vysluhovali“ Božie priateľstvo voči svetu. /324/