Gilbert Keith Chesterton – Ortodoxia (osobná filozofia)
Vydal SSV Trnava 2010
Myseľ šialenca sa pohybuje v dokonalom, ale úzkom kruhu. Malý kruh je rovnako nekonečný ako veľký kruh; ale hoci je rovnako nekonečný, veľkosť majú odlišnú.
Podobne aj výklad šialenca je rovnako úplný ako výklad zdravého človeka, ale obsah má menší. /str. 18/Rovnováha zdanlivých protikladov je životnou iskrou zdravého človeka. Celé tajomstvo mysticizmu tkvie v tom, že človek dokáže pochopiť všetko pomocou toho, čo nechápe. /str. 29/
Moderný svet nie je zlý. Je plný vášnivých a premárnených čností. Keď je otrasený náboženský systém, nerozpúta iba neresti. Neresti sa naozaj uvoľnia, potulujú sa kade-tade a páchajú škody. Ale uvoľnia sa aj čnosti; a tie sa šíria oveľa nespútanejšie a narobia strašnejšie škody.
Moderný svet je plný starých kresťanských čností, ktoré sa zbláznili. Čnosti sa zbláznili, pretože sa oddelili jedna od druhej a len tak sa samy potulujú. Z toho dôvodu niektorým vedcom tak záleží na pravde, ale ich pravda je bezcitná. Z toho dôvodu záleží niektorým humánnym ľuďom iba na súcite, no ich súcit je často nepravdivý. /str. 31/Nie je možné radovať sa bez pokory – dokonca ani z pýchy. /str. 32/
Starodávna pokora bola ostrohou, ktorá pobádala človeka, aby nezastavil; a nie klincom v jeho topánke, ktorá mu bráni v chôdzi. /str. 32/
Na každom rohu ulice môžeme stretnúť človeka, ktorý vyhlasuje zúfalé a rúhačské tvrdenie, že sa môže mýliť.
Každý deň možno natrafiť na niekoho, kto povie, že jeho názor nemusí byť, samozrejme, správny. Ale jeho názor musí byť správny, inak by to už nebol jeho názor. Sme na najlepšej ceste, aby sme vytvorili pokolenie ľudí duševne príliš skromných na to, aby uverili v násobilku. /str. 32-33/Naša duševná skaza nebola spôsobená nespútanou fantáziou, ale nespútaným rozumom. Človek sa nezblázni preto, lebo vytvorí sochu kilometer vysokú. Môže sa zblázniť, keď o nej začne premýšľať v štvorcových centimetroch. /str. 39/
Ľudia dokážu hovoriť o vôli ako o niečom, čo sa rozširuje a preniká všade. Ale je to úplne opačne. Každý skutok vôle je skutkom obmedzenia seba samého. … Ak si niečo zvolíte, všetko ostatné odmietate. /str. 42/
Anarchizmus od nás vyžaduje, aby sme boli smelými tvorivými umelcami a nedbali na zákony a obmedzenia. Je však nemožné byť umelcom a nedbať na zákony a obmedzenia. … Ak nakreslíte žirafu, musíte ju nakresliť s dlhým krkom. Ak sa svojím smelým tvorivým spôsobom odhodláte nakresliť žirafu s krátkym krkom, zistíte, že nedokážete nakresliť žirafu. V okamihu. Keď vstúpite do sveta faktov, vstúpite aj do sveta obmedzení. Môžete oslobodiť veci od cudzích či náhodných zákonov, ale nie od zákonov ich vlastnej povahy. /str. 42-43/
Jestvovanie je samo o sebe veľmi výstredným dedičstvom. Nemôžem sa sťažovať, že nechápem obmedzenia vízie, keď som nepochopil víziu. /str. 62/
Zlé na pesimistovi nie je to, že karhá bohov a ľudí, ale že nemiluje to, čo karhá. .. Optimista je menej naklonený reforme vecí; a viac naklonený na všetky útoky odpovedať politickým spôsobom – bude každého upokojovať prísľubmi. Nechce umyť svet, on ho chce len vybieliť /str. 78/
(Kresťanstvo) nielenže vyvodzuje logické pravdy, ale ak sa náhle stane nelogickým, je to preto, že našlo nelogickú pravdu. /str. 93/
Kedykoľvek nachádzame niečo zvláštne v kresťanskej teológii, je niečo zvláštne aj na pravde. /str. 93/
Tými najlepšími sudcami vzťahu medzi náboženstvom a šťastím nemôžu byť tí, ktorí podľa vlastných slov nemajú ani jedno ani druhé. /str. 98/
(kresťanstvo) prišlo prekvapivo s mečom a odťalo jednu vec od druhej. Oddelilo zločin od zločinca. Zločincovi musíme odpustiť až sedemdesiatsedemkrát. Zločin nesmieme odpustiť vôbec. /str. 109/
Je ľahké padnúť; existuje nekonečné množstvo uhlov, z ktorých človek padá, ale iba jeden, v ktorom človek stojí. /str. 116/
Reforma predpokladá formu. Predpokladá, že sa snažíme vytvárať svet podľa určitého obrazu; urobiť z neho niečo, čo si predstavujeme v našich mysliach. /str. 121/
Pokrok neznamená, že stále meníme našu predstavu. /str. 121/
Môžete zmeniť miesto kam idete; ale nemôžete zmeniť miesto, odkiaľ pochádzate. /str. 126/
Pýcha nedokáže pozdvihnúť k ľahkosti. Pýcha ťahá všetky veci dolu do ľahkomyseľnej vážnosti. Človek „zakotví“ v sebeckej vážnosti. Vážnosť nie je čnosť. Je to prirodzený sklon alebo poklesok brať vážne sám seba, pretože je to tá najľahšia vec. Je oveľa ľahšie napísať dobrý úvodník v novinách Times ako dobrý vtip v časopise Punch.
Vážnosť prúdi z človeka prirodzene, avšak smiech je skok. Je ľahké byť ťažkým: je ťažké byť ľahkým. Satan padol pod váhou svojej tiaže. /str. 140/… posledná a najohromujúcejšia skutočnosť o tejto viere je, že jej nepriatelia použijú proti nej všetky zbrane. Meče, ktoré im poodtínajú vlastné prsty, a požiare, ktoré im zapália vlastné domy. Ľudia, ktorí začínajú bojovať proti Cirkvi v záujme slobody a ľudskosti, skončia tak, že odhodia slobodu a ľudskosť, len aby mohli bojovať proti Cirkvi. /str. 162/
Kresťanstvo je nadľudský paradox, v ktorom môžu dve protichodné vášne horieť vedľa seba. /str. 171/
Falošný duch vyvracia existenciu duchov práve tak, ako falošná bankovka vyvracia existenciu Anglickej národnej banky. /str. 178/
Najväčšou katastrofou devätnásteho storočia je to, že ľudia začali používať slovo „duchovný“ v rovnakom zmysle ako slovo „dobrý“. Myslia si, že ak vzrastajú v kultivovanosti a netelesnosti, vzrastajú aj v čnostiach. /o tom, že nie každý „duch“ je dobrý; str. 179/
Keby z podsvetia povstal tieň a zahľadel sa na námestie Piccadilly, nepochopil by celkom, čo je to obyčajný uzavretý koč. Myslel by si, že kočiš na kozlíku je víťazoslávny dobyvateľ, ktorý ťahá za sebou vzpierajúceho sa uväzneného zajatca. Keď teda my duchovné fakty vidíme prvýkrát, môžeme sa pomýliť v tom, kto je najvyšší. Nestačí nájsť bohov; sú očividní; musíme nájsť Boha, skutočného „šéfa“ bohov. Musíme mať dlhú historickú skúsenosť s nadprirodzenými javmi – aby sme mohli zistiť, ktoré sú naozaj prirodzené. /str. 179/
Prijímam náboženstvo ako celok, nie iba rozkúskované svetské pravdy vyňaté z náboženstva. /str. 183/
Najneobľúbenejšie črty kresťanstva sa po preskúmaní ukážu nakoniec pravými oporami ľudí. Vonkajší kruh kresťanstva tvorí nekompromisná stráž etického sebazapierania a profesionálnych kňazov; ale vo vnútri tej neľudskej stráže nájdete starý ľudský život tancujúci ako deti a popíjajúci víno ako dospelí; pretože kresťanstvo je jedinou štruktúrou pohanskej slobody. Ale v modernej filozofii je to naopak; vonkajší kruh je zreteľne umelecký a emancipovaný, jej zúfalstvo je vo vnútri. /str. 184/