Kým nebudeme rozumieť celku i obom jej častiam (liturgie – pozn.), môže sa pre nás stať nezmyselnou rutinou bez vnútorného prežívania; a práve táto rutina ju znevažuje. /str. 44/
Omša je rozdelená na dve časti: na liturgiu slova a liturgiu Eucharistie. Tieto časti sa ďalej členia na konkrétne úkony. Hoci úkonov je veľa, omša je jedinou obetou a ňou je Ježiš Kristus, ktorý obnovuje našu zmluvu s Bohom Otcom. /str. 44/
Medzi prvými kresťanmi bolo najbežnejším vyjadrením viery znamenie kríža. Väčšinou bolo zvykom dávať ho na čelo.
Niektorí spisovatelia (ako napríklad sv. Augustín a sv. Hieronym) opisujú kresťanov, ktorí sa krížom značili na čele, na perách a na srdci. /str. 45/
Znamenie kríža je naším najhlbším gestom. Je to tajomstvo evanjelia, kresťanská viera zhrnutá v jedinom symbole. Keď sa prežehnávame, obnovujeme zmluvu uzatvorenú pri krste. Svojimi slovami vyznávame vieru v Trojicu, v ktorej sme boli pokrstení. /str. 45/
Najväčší hriech v dejinách ľudstva – ukrižovanie Božieho Syna – sa stal najväčším prejavom milosrdnej lásky Boha a jeho moci. /str. 45/
Iba v našom náboženstve predstavuje Boh rodinu. Oh sám osebe je „večnou rodinou“; my sme sa krstom stali jej súčasťou. /str. 46/
Krst je sviatosť – toto slovo pochádza z latinského sacramentum, čo znamená prísaha – a ňou sme sa začlenili do Božej rodiny. Znakom kríža na začiatku omše si pripomíname, že sme Božie deti.
Obnovujeme aj krstný sľub. Znak kríža sa teda podobá prísahe na Bibliu v súdnej sieni. Sľubujeme, že sme prišli na omšu vydať svedectvo. /str. 46/
Ak nejaké slovo vystihuje význam omše, je to slovo „milosrdenstvo“. /str. 47/
„Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“ – táto modlitba vznikla približne v druhom storočí. /str. 47/
Liturgia je vlastne „prirodzeným domovom“ Biblie. /str. 48/
Keď prijímame Slovo, ktoré ako uznávame pochádza od Boha, berieme ho ako záväzné. Následne sme súdení do akej miery sme podľa neho žili. /str. 49/
Homília nemusí byť zábavná. Ako k nám Ježiš prichádza v skromnej oblátke bez chuti, tak aj Duch Svätý niekedy pôsobí skrze monotónneho, nevýrazného kazateľa. /str. 50/
„Veď všetky ich skutky, modlitby a apoštolské podujatia, manželský a rodinný život, každodenná práca, duchovné i fyzické zotavenie… stávajú sa duchovnými obetami, ľúbeznými Bohu v Ježišovi Kristovi, s vrúcnou nábožnosťou prinášanými Bohu spolu s obetou Pánovho tela pri slávení Eucharistie. A tak i laici tým, že si ako ctitelia Boha všade bezúhonne počínajú, zasväcujú mu sám svet“ /Lumen Gentium 34/
Ježiša prijímame vo svätom prijímaní. Chválili sme Ho v Glórii a ohlasovali v Kréde! Pred Ním sme zložili svoju slávnostnú prísahu! On je novou zmluvou, na ktorú sme čakali v celých ľudských dejinách! A teraz Ho prijímame. Keď Kristus príde na konci vekov, nebude mať ani o štipku viac slávy, ako má vo chvíli, keď ho prijímame celého!“ /str. 55/
Novozákonní ľudia sa môžu klaňať Bohu z tváre do tváre. /str. 81/
Najhlbší význam Písma je často v srdci každého z nás a najviac sa dá využiť v tom najužšom okolí – v našich rodinách. /str. 82/
Každý zdravý domov má jasné pravidlá pre prijateľné a neprijateľné správanie. Boží zákon nám však umožňuje oveľa viac, môžeme milovať Boha, ako miluje On sám, rásť v napodobňovaní „božskej rodiny“ Najsvätejšej Trojice. /str. 96/
Ak nás zmluva s Bohom spája ako rodinu, potom hriech znamená viac ako len porušenie zákona. Znamená rozvrátenie života a domova. /str. 96/
Boží hnev je milosrdenstvo. Aby sme tento paradox pochopili, musíme preskúmať psychológiu hriechu:
… Najskôr sme povinní odolať pokušeniu. Ak sa nám to nepodarí a zhrešíme, sme povinní to okamžite oľutovať. Ak to neľutujeme, Boh nás necháva ísť vlastnou cestou: dovoľuje, aby sme pocítili prirodzené dôsledky hriechov. Ak sa nekajáme, Boh nám umožňuje, aby sme v hriechu pokračovali a preto si pestujeme návyk, zlozvyk, ktorý nám zatemňuje rozum a oslabuje vôľu. Keď sme hriechom posadnutí, chápeme hodnoty prevrátene. Zlo sa stáva tým najnutnejším „dobrom“, najhlbšou túžbou; dobro považujeme za „zlo“, pretože nám nedovoľuje uspokojiť temné túžby. V takejto chvíli sa ľútosť stáva nemožnou, pretože ako hovorí poučka, ľútosť je odvrátenie sa od zla k dobru. Hriešnik už má pre dobro a zlo novú definíciu. Ak sme takto hriech prijali a odmietli sme zmluvu s Bohom, zachrániť nás môže iba nešťastie. /str. 100/
Ak sme dovolili, aby nám ako bôžik vládol svet a jeho rozkoše, skutočný Boh najlepšie urobí, ak začne rúcať kamene, na ktorých náš svet stojí. /str. 101/
Žiť dobrým životom neznamená žiť bez problémov, ale žiť bez zbytočných problémov. /str. 101/
Keď Ježiš príde na konci vekov, nebude mať ani o kúsok viac slávy, ako má teraz na oltároch a vo svätostánkoch našich kostolov. /str. 106/
V tradícii Izraela človek pri klaňaní sa Bohu napodobňoval anjelov. Teraz, ako odhaľuje Zjavenie, nebo aj zem sa spoločne zúčastňujú na klaňaní sa v láske. /str. 113/
Musíme sa správať ak svätý Ján na ostrove Patmos, keď začul hlas z neba, ktorý hovoril: „Poď sem!“ (Zjv 11,12). Práve to totiž znamená zvolanie „Hore srdcia!“. Značí, že si máme tak ako Ján otvoriť srdcia pre nebo, ktoré je (na svätej omši) pred nami. /str. 114/
Do neba nejdeme po smrti, ani pri návšteve Ríma alebo púti do Svätej zeme, Do neba sa uberáme vtedy, keď ideme na omšu. Nejde len o symbol či metaforu alebo podobenstvo či slovný zvrat. Je to skutočnosť.
Svätý Atanáz vo 4. Storočí napísal: „Moji milovaní bratia, neprichádzame k dočasnej, ale k večnej nebeskej hostine. Nezobrazujeme ju tieňmi; pristupujeme k nej v skutočnosti“. /str. 116/
Moc svätých však neznamená moc v svetskom ponímaní a Baránkov hnev nemá nič do činenia s ľudskou pomstou. Mnohí kresťania tvrdia, že veria v nebeskú moc, ale pri podrobnejšom skúmaní sa z nej stáva dvojnásobná svetská moc. /str. 119/
Dejiny sú ľúbostným príbehom Krista a Jeho Cirkvi.
Kristus nám dvorí a postupne všetkých vedie na svadobnú hostinu Baránka. .. Cirkev je zároveň jeho nevestou i jeho telom, pretože v manželstve sa dvaja stávajú jedným telom (Mt 19,5). Kristus teda hľadí na nás a hovorí: „Toto je moje telo“. /str. 122/
Ján Pavol II: Boh v svojom najhlbšom tajomstve nie je samota, ale rodina, pretože má v sebe otcovstvo, synovstvo a podstatu rodiny, ktorou je láska.
Kristus ustanovením novej zmluvy založil jednu Cirkev, svoje mystické telo, čím rozšíril svoje vtelenie. /str. 133/
Svätá omša je „raz a navždy“ dokonalá obeta Kalvárie, ktorá sa po celú večnosť uskutočňuje na nebeskom oltári. Neuskutočňuje sa znova. Je iba jedna obeta. /str. 134/
Milosťou sa nahrádza slabosť ľudskej prirodzenosti. /str. 135/
Ak sa priženíme do inej rodiny, ide o veľkú zmenu. Ak sa priženíme do Božej rodiny, ide o úplné pretvorenie. /str. 136/
Na pozemskom súde svedkovia prisahajú na Bibliu; na omši prisaháme Biblii. Počúvame Božie slovo a podľa neho budeme súdení. /str. 141/
Milosti získané na omši sú nevyčerpateľné, sú to všetky milosti neba. Prijať ich nám bráni len naša neschopnosť. /str. 144/
… robiť to čo vždy, ale každý jeden z týchto úkonov, skutkov, myšlienok a pocitov bude vyjadrovať lásku k Otcovi, napodobňovať Syna v nás. Toto znamená žiť liturgiu. /str. 144/
